2.Korinťanom 2,1-11
1 Tak som sa totiž sám v sebe rozhodol, že k vám neprídem znova so zármutkom. 2 Veď ak ja zarmútim vás, kto potom poteší mňa, ak nie ten, koho som zarmútil? 3 A toto som vám napísal, aby ma, keď prídem, nezarmútili tí, ktorí by ma mali potešiť. Spolieham sa na vás všetkých, že moja radosť bude radosťou vás všetkých. 4 Písal som vám totiž v hlbokom súžení a úzkosti srdca i s mnohými slzami nie preto, aby ste boli zarmútení, ale aby ste spoznali nesmiernu lásku, ktorú k vám prechovávam. 5 Ak teda niekto spôsobil zármutok, nezarmútil mňa, ale aspoň sčasti — nechcem zveličovať — zarmútil aj vás všetkých. 6 Takému stačí trest, ktorého sa mu dostalo od väčšiny. 7 Preto mu radšej odpustite a potešte ho, aby ho nezachvátil priveľký zármutok. 8 A preto vás prosím, aby ste mu preukázali lásku. 9 Veď preto som to napísal, aby som poznal, ako sa osvedčíte a či ste vo všetkom poslušní. 10 Komu vy niečo odpustíte, tomu odpustím aj ja. Keď som ja niečo odpustil — ak som mal čo odpúšťať — robím to pred tvárou Krista pre vás, 11 aby nás neoklamal satan, veď jeho zámery poznáme.

Z extrému do extrému. Veľmi dobre si rozumieme, vážime si naše vzájomné priateľstvo. V poslednom období však pozorujeme, že život nášho blízkeho, priateľa, spolubrata, spolusestry sa neuberá dobrým smerom, rozhodli sa ísť proti Božiemu slovu, upadli do hriechu. Čo urobíme? Nechceme stratiť ich lásku, prísť o vzácne vzťahy, priateľstvo. Sme si istí, že lepšie je radšej nepovedať nič a ticho sa domnievať, že „nejako sa to vyrieši“. Možno sme v láske brata či sestru napomenuli, ale neustále to v nás vrie. Dotyčný sa snaží napraviť to, čo urobil, ale my máme potrebu pripomínať mu s patričným dôrazom a dôslednosťou jeho poklesok. Apoštol Pavel nás v prečítaných slovách upozorňuje na oba tieto extrémy. Na jednej strane vidíme prílišnú zhovievavosť k hriechu a na tej druhej tvrdosť a neochotu odpustiť. Pripomína nám, že ak nám na druhom skutočne záleží, potom nepozeráme na to, čo sa môže stať nám, ale aké následky môže spôsobiť hriech v živote blízkeho človeka, brata či sestry. Na druhej strane, napomenutie má byť cestou k pokániu a tak návratom do spoločenstva s Pánom Bohom. Je dôležité, aby sme si pod zámienkou cirkevnej disciplíny neventilovali svoj vlastný hnev a neprestali vnímať a vidieť Božiu cestu vedúcu cez pokánie k milosrdenstvu a odpusteniu.
Modlitba: Pane Ježišu Kriste, ďakujeme Ti za Tvoju milosť a lásku. Ty si nám ukázal, ako kráčať za Tebou cestou posvätenia. Odpusť nám, prosíme, ak sme zhovievaví k hriechom našich blízkych, bratov a sestier, odpusť nám našu zbabelosť a strach. Nauč nás, prosíme, nepovyšovať sa nad iných, ale v láske napomenúť a pomôcť žiť v moci Tvojej milosti a odpustenia. Amen.
Pieseň: ES 548
Autor: Ján Lichanec

Nezavrhuj ma v čase staroby, keď mi ubúda síl, neopúšťaj ma! Žalm 71,9
Ježiš hovorí Petrovi: „Amen, amen, hovorím ti: Kým si bol mladší, opásal si sa sám a chodil si, kde si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky a iný ťa opáše.“ Ján 21,18

1.Tesaloničanom 5,9-15 • Modlíme sa za: Želiezovce (DNS)