Paleontológia na prelome 19. a 20. storočia sa na dinosaury pozerala ako na predpotopné a neohrabané príšery, ktoré vyhynuli, lebo boli príliš hlúpe. Pohľad na dinosaury sa odvtedy výrazne zmenil a technológie prinášajú nové metódy výskumu, z ktorých vieme zistiť oveľa viac než pred pár dekádami. Veľa nálezov sa preto skúma opakovane. Zákony, ktoré určujú, či môžu fosílie končiť v súkromných zbierkach a či si človek môže nechať, čo nájde na svojom pozemku, sa však vo svete líšia. „Otázka podľa mňa stojí skôr tak, že čo z tých nálezov zostane pre budúce generácie. Napríklad, či majiteľ ten materiál sprístupní vedeckému štúdiu alebo po svojej smrti umožní jeho presun do verejnej zbierky. Ak áno, tak to je super,“ hovorí paleontológ Matúš Hyžný z Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied a Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rozhovore sa dozviete aj: podľa čoho paleontológovia vedia, ako dinosaura poskladať; či mohol Triceratops vyzerať inak, ako si dnes myslíme; či je v poriadku, ak je v nákupnom centre kostra stará stopäťdesiatpäť miliónov rokov; prečo sme na Slovensku zatiaľ nenašli žiadneho dinosaura; čo má človek robiť, ak nájde fosíliu a nevie, či je chránená; o čom bola kauza, v dôsledku ktorej skončil brazílsky dinosaurus bez mena.