„A Ježiš zaplakal.“ J 11:35
Ježiš prišiel do domu Marty a Márie štyri dni po smrti ich brata Lazára. Smútiaci boli pohltení žiaľom. Ježišovým plánom bolo vzkriesiť Lazára z mŕtvych, aby demonštroval svoju moc a dal svojim nasledovníkom nádej na vzkriesenie. Jeho reakcia v Jánovi 11:35 – najkratšom verši v Biblii – je preto výrečná: „A Ježiš zaplakal.“
Ježiš plače s nami v čase našej bolesti. Ježiš bol Boh so všetkou svojou mocou a slávou. Ale bol aj človekom – človekom, ktorý cítil našu bolesť a smútok.
Izaiáš 53:3 svedčí: „Opovrhnutý bol a opustený ľuďmi, muž bolestí, ktorý poznal choroby ako niekto, pred kým si ľudia skrývajú tvár, opovrhnutý bol, a nevážili sme si ho.“ List Židom 2:17-18 vysvetľuje prečo. „Preto vo všetkom sa musel stať podobným bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom vo veciach Božích a odpykal za hriechy ľudu; lebo tým, že sám trpel, keď bol pokúšaný, môže pomáhať pokúšaným.“ Ak niečo láme tvoje srdce, láme to aj Jeho srdce.
Ale smútok nebol jedinou emóciou, ktorú prežíval. Ján 11:33 píše: „Keď Ježiš videl, že plače a že plačú aj Židia, ktorí prišli s ňou, zachvel sa v duchu…“
Nebol nahnevaný na smútiacich; hneval sa na smrť. Smrť a utrpenie sú anomálie. Neboli súčasťou pôvodného Božieho plánu. Boli súčasťou kliatby po páde ľudstva. To bolo to, čo Ježiša rozhnevalo.
Ježiš preukázal svoju moc nad smrťou tým, že vzkriesil Lazára. A Boh bol oslávený. Z toho vyplýva, že Boh je oslávený, keď je utrpenie odstránené. Ak si teda uzdravený z choroby alebo ti bola diagnostikovaná rakovina, chváľ Ho za to. Oslavuj skutočnosť, že On má nakoniec všetko pod kontrolou.
Niekedy však operácia nedopadne podľa očakávaní, choroba sa nevylieči a problém sa nevyrieši. A tu je niečo, čo nie je také zrejmé: Boh môže byť oslávený aj prostredníctvom znášania utrpenia.
Apoštol Pavol napísal: „No nielen to, ale sa chválime aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti, vytrvalosť k osvedčenosti, osvedčenosť k nádeji. A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“ (Rim 5:3-5) Nádej prichádza cez utrpenie. Keď kresťan trpí, a napriek tomu oslavuje Boha, uisťuje to ostatných, že údolie nikdy nebude natoľko hlboké, aby nás Boh cez neho nepreviedol.
Pripomína nám to tiež, že fyzická smrť nie je koniec; je to len zmena stavu existencie. Hrob je vstupom do života. Nebo je oslávený a zdokonalený pozemský život veriaceho. Keď veriaci zomrú, idú do Božej prítomnosti. To je konečná nádej.
Maj svoju nádej v Bohu. On ťa nikdy nesklame.
Otázka na zamyslenie: Kedy si videl Boha osláveného cez vytrvalosť v utrpení?