„Ó, Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ (L 18:13)
„… lebo ja znám svoje prestúpenia…“ (Ž 51:5)
Istého Kafera v južnej Afrike prenasledovalo zlé svedomie. Začal uvažovať: „Keby som len vedel, ako sa mám modliť, aby som dosiahol pokoj v srdci.“ Jedného dňa počul, ako jeho pán čítal svojej rodine z Biblie, a to príbeh farizeja a publikána. Keď čítal farizejove slová, úbohý černoch, ktorý počúval pod oknom, si pomyslel:
„To je dobrý človek, toho modlitba sa nehodí pre mňa.“ Ale keď počul publikánovu modlitbu, nemohol sa od radosti zdržať a zvolal: „To je pre mňa! Teraz už viem, ako sa mám modliť.“ Bežal do chatrče a modlil sa. Boh mu odpustil a spôsobil, že sa jeho srdce radovalo. Vyšiel na pole a pretože nemal nikoho, s kým by mohol hovoriť, volal: „Vrchy, skaly, rieky, počujte, čo Boh vykonal mojej duši! Zmiloval sa nado mnou hriešnikom.“ Zažil si už radosť z odpustenia hriechov? Ak nie, pros o ňu dnes!
Mne dostalo sa zmilovania bez všetkých zásluh, hodností.
Bárs pyšné srdce nežiadalo, mne dostalo sa milosti.
Znám to a plesám radosťou nad nevídanou milosťou.
PS 162, 1