Starozmluvná paralela s Listom Efezským sa nachádza v Józuovej knihe, ktorá hovorí o tom, ako Boh dal Kanaánsku krajinu Božiemu ľudu. Kanaán nie je obrazom neba, ale obrazom kresťanského života, ktorý žijeme tu a teraz.
Je zaujímavé, že Boh im dal Kanaán, ale záležalo od nich, či si vezmú svoje dedičstvo. Vám som dal každé miesto, na ktoré vkročí vaša noha, ako som povedal Mojžišovi. (Joz 1,3)
Boh im dal krajinu. Napriek tomu ju nevlastnili, kým do nej nevstúpili. Boh im sľúbil krajinu, ale to neznamenalo, že ju dostanú bez boja. Krajina bola plná silných nepriateľov, proti ktorým museli bojovať, aby ju získali. Zdá sa mi, že na toto z času na čas zabúdame…? S vierou v Božie zasľúbenie mali uprostred svojej nedokonalosti bojovať proti mnohým a silným nepriateľom. Boh im nikdy nepovedal: „Teraz ste už dosť silní.“ Nie, Boží sľub znel: „Dám vám krajinu.“ Podobne aj v Novej zmluve hovorí: „Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním.“ (Ef 1,3)
Je smutné, že len málo kresťanov si vzalo za svoje požehnanie, ktoré im Boh už daroval a ktoré im v skutočnosti už patrí. Zároveň chcem povedať, že nemá zmysel hovoriť o prvom, druhom alebo stom požehnaní, pretože tu ide o to jediné Božie požehnanie!
Ide tu o prehĺbenie sa v Božom slove, v Božích verných zasľúbeniach, aby človek objavil, čo sa skutočne skrýva v slovách o tom, že Boh nás požehnal všetkým duchovným požehnaním.
Ide o to, že sa každý deň hlbšie a hlbšie ponárame do Božích zasľúbení, aby sme vierou praktizovali to, čo teoreticky vyznávame. Józuova kniha hovorí, aby sme si vzali dedičstvo a keďže to bude boj na každom mieste, kam vstúpi naša noha, Pavol nás vyzýva, aby sme na seba vzali celú výzbroj Božiu. (Ef 6) V Kristovi mi patrí všetko!