„… on, hoci bol Syn, naučil sa poslušnosti z toho, čo trpel.“ (Žid 5:8)
Pani, ktorá trávila leto vo Švajčiarsku, prišla do koliby. Bokom od ostatných ležala na slame ovečka so zlomenou nohou. Keď ju pani ľutovala, pastier povedal, že jej ju sám zlomil. Vysvetlil, že stále odbehávala na tie najpríkrejšie miesta a ostatné ovečky šli za ňou. Mal už skúsenosť s takými ovečkami, a preto jej zlomil nohu. Keď jej potom dával žrať, nechcela a hrýzla ho. Tak ju nechal. O niekoľko dní už vďačne žrala prinesené a lízala mu ruku. Povedal, že keď vyzdravie, bude z nej tá najposlušnejšia ovečka, ktorá sa ho už viacej nepustí. Utrpenie nás udržuje v poslušnosti. Od utrpenia nebol ušetrený ani Boží Syn a nemôžeme byť ušetrení ani my. Preto ďakujme za drahocenné dary sklamania, bolesti, straty, osamelosti a choroby. Mnohí potvrdia, že krátka ostrá bolesť ich priviedla bližšie k Pánovi než dlhý rad úspešných dní.
Tak mlčať chcem, keď na Tvoj kríž berieš ma s Sebou, abych mrel.
Ach, mlčať chcem, veď dovolíš, bych s Tebou znovu povstať smel.
PS 57, 4