„Cti svojho otca i svoju mať, aby sa predĺžili tvoje dni na zemi, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh!“ (2M 20:12)
Na palube lode bolo stredobodom pozornosti pekné dievča. Bokom sedela žena s tvárou znetvorenou po popálení. Rozpustilec sa pýtal tak hlasne, že to žena počula: „Kto je tá hrozne škaredá žena?“ Dievča odpovedalo: „Neviem.“ Bola to jej matka, ktorá jej za cenu popálenín zachránila život. Matke puklo srdce od žiaľu.
V studenej decembrovej noci sa vrátil opitý muž asi o deviatej z krčmy a nástojil na tom, aby synovia, ktorí už odpočívali po dennej práci, doviezli drevo z hory, hoci ešte mali zásobu. Matka v tichosti pobudila synov a prívetivo im vysvetlila otcovu žiadosť. Dospelí synovia okamžite vstali, vyviedli voly z maštale a odišli do hory. Keď sa vrátili okolo polnoci, v teplej izbe si sadli s milou matkou ku pokrmu, ktorý im medzitým pripravila a potom sa s pokojnou mysľou uložili k sladkému odpočinku.
Ó, šťastný je to dom, kde dietky malé na modlitbe sú k Bohu nesené
a Tebe, Jezu, vyrastajú k chvále, ako za jara kvietky milené.
Kde hneď za mladi Teba ctiť ich učia a Tvoje meno s láskou menovať,
z nevinných rtov, kde sladké spevy zvučia, kde všetko v Tebe zná sa radovať.
PS 158, 3