Vtedy Hospodin vystrel ruku a dotkol sa mi úst. Potom mi Hospodin riekol: Ajhľa, dal som ti do úst svoje slová. (Jer. 1,9)
Možno je v týchto slovách skrytý zážitok, podobný tomu, aký zažil Izaiáš. Z bázne pred Bohom však Jeremiáš detailnejšie neopisuje, čo všetko sa stalo. Niektoré zo zážitkov s Bohom zostávajú len medzi nami a Bohom.
Jeremiáša sa dotkol Boh! Písmo jednoducho hovorí, že Boh vložil svoje slová do prorokových úst a preto by sme mali načúvať tomu, čo Boh hovorí skrze proroka Jeremiáša.
„Ajhľa“ znamená „všimni si“! Ide tu o osobnú skúsenosť. Deje sa to tak zreteľne, že Jeremiáš nemá pochybnosť o tom, Kto k nemu hovorí. Úloha a príkaz, ktoré sú pred ním, nestavajú na obdarovaní, talente, rečníckych schopnostiach alebo na tom, že teraz je práve doba so zvýšeným záujmom o náboženstvo.
Úloha a povolanie zvestovať Božiu zvesť stavia na tom, že Boh je Bohom a že Jeho Slovo je živé a ostrejšie ako dvojsečný meč a je schopné posudzovať hnutie a zmýšľanie srdca. (Žid 4,12) Takéto slovo Boh vložil Jeremiášovi do úst! Tieto pravdy sú Jeremiášovou autoritou a mandátom.
Všimnime si, čo Boh hovorí: „Pozri sa: dnes som ťa ustanovil nad národmi a kráľovstvami, aby si vytŕhal a rúcal, hubil a búral, aby si staval a sadil.“ (Jer 1,10)
Ustanovil som ťa nad národmi a kráľovstvami… Boh toto hovorí o mladom človeku z Anatótu! Toto je Jeremiášova pozícia v Božích očiach a Boží plán, aj keď si ľud, ktorý sa od Boha odvrátil, myslí, že Jeremiáš je pesimista, ktorého nebudú počúvať. Boli tam aj iní, čo prorokovali v Pánovom mene a tí prinášali správu, ktorá sa lepšie hodila sebou zaujatému ľudu, ktorý hnali sebectvo, pôžitok a šíriaci sa materializmus. Ľudia sa však zaujímali iba sami o seba, a to ich zaslepilo a neviedli, čo je podstatné v Božích očiach. Boh tohto sveta zaslepil ich myseľ, takže nevidia Jeremiášovu veľkosť. Boh ju však vidí.
Prečo si Boh nepovolal niekoho z Levítov, ktorí boli poverení službou v chráme a koho by ľud rešpektoval? Tu môžeme len citovať Pavlove slová do Korintu: „Ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil; čo je svetu neurodzené a opovrhnuté, vyvolil si Boh, a čoho niet, (vyvolil si), aby zničil to, čo je.“ (1K 1,27-28)
Jeremiáš dostal nevďačnú úlohu. So zvesťou o obrátení mal ísť k ľudu, ktorý odpadol a ktorý si myslel, že jeho náboženské aktivity sú hodné slávy a uznania.
V tomto prípade nebolo na čom stavať. Nebolo nič, čo by sa dalo opraviť, zrenovovať, vylepšiť. Všetko malo byť úplne vytrhané a zrúcané. Je jasné, že bezbožníci očierňovali Jeremiáša, že nemá právo súdiť.
Ako sa asi cítil tento mladý muž, keď išiel k svojmu národu trhať a rúcať, hubiť a búrať? Pretože práve toto sa v národe, organizácii, cirkevnom zbore alebo v živote jednotlivca musí udiať predtým, než Boh začne robiť nové veci.
Proces búrania je nepríjemný! Avšak Boh, ktorý sa pokúša v tvojom živote zbúrať niektoré veci, to robí z lásky, pretože ťa miluje a má pre tvoj život plán. On lepšie ako ktokoľvek iný vie, čo ti bráni v duchovnom raste, v dozrievaní, v obnovení a v tvojej zmene.
Aj keď sa v procese búrania cítiš, akoby sa tvoj duchovný život potápal a akoby sa tvoja viera premieňala v ruiny, aj keby si sa cítil tak, že Boh na teba zabudol, z vlastnej skúsenosti ti môžem povedať: je to strašné a mätúce, keď nás Pán rúca a orezáva, ale musí to urobiť, lebo potom nás môže naplniť Svojou plnosťou.
Pamätaj si, že Boh ťa miluje a dal svoj život za tvoje hriechy, aby ti ponúkol odpustenie a postavil ťa na nohy tak, že budeš vzpriamene kráčať celý život! Bez ohľadu na to, čo je za tebou!
Má pre teba svoj plán! Tak neutekaj od bolesti, ktorá je často súčasťou procesu búrania. Keď si myslíš, že tvoj život je v ruinách,
Boh ťa nanovo postaví a vykoná nové veci v tvojom živote. Bohu nič nie je nemožné!