„Došiel na posvätné miesto a prenocoval tam, lebo slnko už zapadalo. Vzal jeden z kameňov onoho posvätného miesta, položil si ho pod hlavu a ľahol si na tom mieste. Snívalo sa mu, že na zemi stál rebrík, ktorý vrchným koncom siahal po nebo, a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom.“
(1M 28:11-12 )
Boh sľúbil Abrahámovi, že z Abrahámových potomkov vytvorí veľký národ.
Prvým krokom sľúbeného budovania národa bolo dať Abrahámovi a jeho manželke Sáre syna, čo Boh urobil, keď mal Abrahám sto rokov. Syn dostal meno Izák. Keď bol Izák mladý, oženil sa so ženou menom Rebeka.
Keď mal Izák šesťdesiat rokov, Rebeka porodila dvojčatá. Dali im mená Ézav a Jákob. Ézav sa narodil ako prvý. Vo vtedajšej kultúre mal prvorodený syn osobitné privilégiá, známe ako prvorodenstvo. To zahŕňalo vedúcu úlohu v rodine, právo robiť súdne rozhodnutia, dvojnásobný podiel z otcovho dedičstva a osobitné požehnanie od otca.
Jedného dňa sa Ézav vrátil z lovu a bol vyhladovaný. Jakub varil fazuľový guláš. Ponúkol svojmu bratovi misku guláša výmenou za Ézavovo prvorodenstvo. Ézav súhlasil, čo svedčilo o tom, ako málo mu záleží na jeho prvorodenstve. Neskôr sa Jákob vydával za svojho brata, aby oklamal svojho takmer slepého otca a dal mu svoje osobitné požehnanie. Požehnanie dalo Jákobovi božskú ochranu. Kto by ho preklial, bol by Bohom prekliaty, a kto by ho požehnal, dostal by Božie požehnanie.
Ézav bol zdrvený – a rozzúrený –, keď sa dozvedel, čo jeho brat urobil. Po smrti ich otca zosnoval plán, ako zabiť Jákoba. Aby Rebeka ochránila Jákoba, poslala ho preč, kým Ézav nevychladne. Keď bol Jákob na úteku, strávil noc v krajine menom Luz. Tam mal sen. Videl schody, ktoré sa tiahli od zeme až do neba. Videl anjelov, ktorí po schodoch vystupovali a zostupovali.
Z vrcholu schodiska k nemu prehovoril Boh. Potvrdil svoju zmluvu s Abrahámom a pripomenul Jákobovi, že krajina, kde spí, patrí jemu a jeho potomkom.
Jákob si však neuvedomil, že Boh mu dal nahliadnuť do Ježišovho budúceho diela. Hriech oddelil ľudí od Boha. Neexistoval prechod medzi zemou a nebom, nebola nádej na večný život. Ježišova obeť to však zmenila. Stal sa schodiskom do neba, jedinou cestou k večnému životu.
Ježiš sa stotožnil s Jákobovým snom, keď povedal: „Veru, veru vám hovorím: Uvidíte nebo otvorené a anjelov Božích vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“ (J 1:51)
V 1M 32: 9-16 sa Jákob modlil, keď bol na ceste, aby si udobril Ézava. Uznával Boha Abraháma a Izáka za pravého Boha. Vyznal svoju vlastnú nehodnosť. Predniesol svoju prosbu Pánovi. Bolo by však lepšie, keby povedal: „Pane, čo mám teraz robiť?“ Namiesto toho sa modlil a robil si plány. Inými slovami, rozhodol sa, čo urobí, a potom požiadal Boha, aby to požehnal.
Nepodobá sa to na nás? Urobíme si svoj plán a potom prosíme Boha, aby ho požehnal. Ale to nie je skutočná modlitba za veci. Namiesto toho by sme sa mali modliť takto: „Pane, daj mi múdrosť zo svojho Slova a od zbožných ľudí, ktorí ma budú viesť podľa Písma. Pomôž mi urobiť správnu vec.“ Ale Jákob to neurobil. Chcel to, čo bolo správne, ale išiel na to nesprávnym spôsobom.
Boh pomáha tým, ktorí si nevedia pomôcť sami. Práve to si Jákob potreboval uvedomiť. Naučme sa hľadať Božiu vôľu, namiesto toho, aby sme ju obchádzali.
Otázka na zamyslenie: Ako vnímaš výrok, ktorý tvrdí, že existuje mnoho rôznych ciest, ktoré vedú k Bohu?