… aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení a založení v láske, aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka… (Ef 3,17-18)
Pavol hovorí o ďalšej dimenzii života viery: o dĺžke. Šírka v živote viery nestačí, potrebujeme aj dĺžku. „… aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, aká je to… dĺžka…“
Ježišov misijný príkaz nám hovorí, že s evanjeliom máme ísť ku každému národu, kmeňu, ľudu a jazykovej skupine. To je naozaj dĺžka, ale, žiaľ, po páde do hriechu sa dĺžkou zamestnávame v tom význame, že túžime, aby náš život bol dlhý. Väčšina sa zamestnáva viac tým, aby žili dlho, ako tým, aby žili správne a spravodlivo. Mnohí chcú nájsť zmysel a obsah pre svoj život, ale musí to byť niečo, čo uspokojí ich samých.
Preto sa mnohí ženú za pôžitkami tohto sveta, za vysokým životným štýlom, pominuteľným šťastím a zabíjaním času.
„Zabíjať čas“ je strašné slovné spojenie. Naše telo, náš egoizmus chce čas radšej zabíjať, než si ho chrániť.
Človek sa chce mať dobre a byť v pohode, ale my, ktorí sme Božími deťmi, pustovníkmi na ceste svetom, v ktorom sme cudzincami, musíme žiť svoje životy inak! Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nieto v ňom lásky k Otcovi. Lebo čokoľvek je vo svete, žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta. Svet však hynie, aj jeho žiadosť (hynie), ale ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky. (1J 2,15-17)
Keď Ján hovorí: „Nemilujte svet,“ na čo myslí? Nemyslí na to, čo je stvorené Bohom, na vodopády, kvety, vtáky, lesy, jazerá. Pod pojmom „svet“ nemyslí ani ľudstvo a človeka, keďže Božie slovo hovorí: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (J 3,16)
O akom svete teda Ján hovorí? Hovorí o spôsoboch tohto sveta. O kultúre, ktorá neráta so Stvoriteľom ani so svätými Božími príkazmi. Hovorí o svete, kde človek ukázal Bohu chrbát a rozhodol sa, že si bude svojím vlastným pánom. Ide o individualizmus, egoizmus, hriech, pýchu, nezávislosť od Boha. Ide o postoje, keď človek hovorí: „Mám právo konať tak, ako sa mi zachce.“
Pavol to v 2. Liste Korintským vyjadruje takto: „V nich zatemnil Boh tohto sveta myseľ neveriacich, aby sa im nerozsvietilo svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obraz Boží.“ (2K 4,4)
Hriech ich zaslepil a nevidia nádheru a slávu Krista. Pavol sa v Liste Efezským modlí za presný opak toho: „Preto kľakám na kolená pred Otcom, po ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi; aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku; aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení a založení v láske, aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje všetko poznanie; aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou.“ (Ef 3,14-19)
Aký obrovský rozdiel! Byť zaslepený hriechom a duchom doby, alebo byť posilnený Bohom na vnútornom človeku!
Kristus to nikdy nevzdal, aj keď učeníci boli nedokonalí. Vychovával ich a napomínal, ale nikdy ich neodvrhol. Preto aj dnes môže podľa bohatstva svojej slávy, skrze svojho Ducha aj teba posilniť na vnútornom človeku.
U Neho môžeš nájsť svätý pokoj a odpočinutie pre svoje potkýnajúce sa srdce a ubité svedomie. On chce vo svojej milosti, aby si zažil moc a svetlo evanjelia v plnej dĺžke.
Pán sám ti ukáže, ako ďaleko ťa chce viesť!