„Ako im povedal: Ja som! ustúpili a padli na zem.“ (J 18:6)
Človek by si myslel, že Judáš to využije ako príležitosť na pokánie. Stačili tri Ježišove slová a zástup, ktorý ho prišiel zatknúť do Getsemanskej záhrady, padol dozadu. Judáš opäť videl Božiu moc.
Ale Judáš pokračoval vo svojom pláne, zaslepený chamtivosťou – a možno aj sklamaním z Ježiša. Ježiš nebol Mesiášom, akého Judáš hľadal. Tak trochu dúfal, že Ježiš zvrhne Rím a založí svoje vlastné kráľovstvo.
Veci sa však nevyvíjali tak, ako dúfal, pretože Ježiš zjavil, že Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Judáš ignoroval všetky varovania a Matúšovo evanjelium nám hovorí, že pristúpil k Ježišovi a pozdravil ho bozkom.
Podobne ako Judáš, aj dnes existujú ľudia, ktorí „nasledujú Boha“, ale nezaujímajú sa o to, ako mu môžu slúžiť, ale ako môže Boh slúžiť im. K Pánovi sa obrátia v čase krízy, možno keď sa im rozpadá manželstvo, stratili prácu alebo sa ocitli v závislosti od drog či alkoholu.
Boh, ktorý je taký milostivý a milosrdný, vypočuje ich volanie a zachráni ich. Ľudia však až príliš často opúšťajú Boha po tom, čo ich vyslobodil – po tom, čo dal ich manželstvo opäť do poriadku, po tom, čo ich priviedol k získaniu práce, po tom, čo ich oslobodil od závislosti. V skutočnosti hovoria: „Vďaka, Bože! Vidíme sa v ďalšej kríze!“ Ale tým vlastne o všetko prichádzajú.
Je to preto, že skutočným požehnaním príchodu k viere nie je len záchrana z krízy. To je jeden z okrajových prínosov, ale skutočným požehnaním je poznanie Boha a vzdávanie mu chvály. To však mnohým ľuďom uniká. Chcú od Boha len to, čo môžu dostať, a keď to dostanú, opustia Ho. Najväčším požehnaním zo všetkých je chodiť s Bohom a poznať Ho.