„… Hospodin je v pokolení spravedlivého.“ (Ž 14:5)
V prenasledovanom čínskom zhromaždení práve dospievali poslednú pieseň, keď sliepka, ktorá sa ta nejako zatúlala, zakotkodákala po znesení vajca. Nevedeli, komu sliepka patrí, a tak zavesili sliepke na krk vysvetľujúci list a peniaze v hodnote zneseného vajca a pustili ju. Vrátila sa na svoj dvor. Patril žene, u ktorej býval slobodný richtár. Ten mal práve vo väzení kresťana, ktorý bol nespravodlivo obžalovaný. Keď sliepka prišla s listom a peniazmi, bol veľký smiech. Žena zavolala richtára a povedala: „Pozrite, akí smiešni ľudia sú títo kresťania.“ O dve hodiny si zavolal richtár väzňa a pýtal sa ho, ako je to u nich so zaobchádzaním s cudzím majetkom a potom mu porozprával príbeh o sliepke. Keď na otázku, ako by konal on v danom prípade, dostal odpoveď, že by sa staral, aby sa sliepka i vajce dostali späť k majiteľovi, richtár stiahol žalobu a väzňa prepustil.
Mohol by Pán dnes tiež tak požehnať tvoje zaobchádzanie s cudzím majetkom?
Slabý som, Pane, Ty sily dosť máš; Ty v boji víťazstvo vždycky mi dáš.
Ty si môj a ja Tvoj; iste to viem; nikdy ťa neodídem.
PS 338, 3