„A hneď pristúpil k Ježišovi a povedal: Buď pozdravený, Majstre! A pobozkal Ho.“ (Mt 26:49)
Prečo bolo pre Judáša Iškariotského obzvlášť podlé zradiť Ježiša bozkom?
Vo vtedajšej jeruzalemskej kultúre existovalo mnoho spôsobov, ako mohol človek niekoho pozdraviť. Mohli pobozkať nohy druhej osoby, čo robili ľudia, ktorí boli porazení vo vojne, ktorí boli otrokmi, alebo ktorí sa stretli s panovníkom. Obyčajní ľudia bozkávali chrbát ruky osoby, ktorú vítali. Ale pobozkať niekoho na líce a potom ho objať bolo znakom blízkej náklonnosti a lásky. Bolo to vyhradené pre tých, s ktorými mal človek blízky vzťah.
Takto Judáš pozdravil Ježiša. A z pôvodného jazyka vyplýva, že Judáš bozkával Ježiša opakovane. Doslovný preklad by znel: „Zadúšal ho bozkami.“ Judáš bozkával Ježiša znova a znova.
Bolo to vrcholné pokrytectvo.
Hovoríme: „To je strašne nesprávne. Je to veľmi hriešne!“ A predsa jedna z definícií uctievania je „bozkávať odpredu“. Preto sa to veľmi nelíši od toho, keď prídeme do kostola a pozdvihujeme hlasy v piesni k Bohu, ale žijeme spôsobom, ktorý s ním nie je v poriadku.
Tí, ktorí sa veľmi snažia vyzerať čo najduchovnejšie alebo oddanejšie Bohu než ostatní ľudia, sú v skutočnosti tí najhorší. V skutočnosti svojím spôsobom života odporujú svojmu výzoru.
Boh by bol radšej, keby sme pri jeho uctievaní nespievali ani slovo, než aby sme hlasno spievali a odporovali mu spôsobom života. To však neznamená, že ak sme zhrešili, nemali by sme sa klaňať. Ak by to tak bolo, mali by sme veľmi tiché bohoslužby.
Ak však úmyselne robíme zlé veci znova a znova bez akejkoľvek túžby po pokání, uráža to Boha. A to sa veľmi nelíši od toho, čo urobil Judáš v Getsemanskej záhrade.