„Keď ho už ďalej nemohla skrývať, vzala papyrusový košík, vymazala ho asfaltom a živicou, vložila doň dieťa a položila ho do rákosia na brehu Nílu.“ (2M 2:3)
Keď si Amram a Jošabad, Mojžišovi rodičia, uvedomili, že Mojžiša už viac nemôžu ukrývať, vložili vec do Božích rúk. Uložili Mojžiša do malého koša pokrytého smolou, čo znamená, že bol nepremokavý.
Potom kôš položili medzi rákosie v rieke Níl. Zhodou okolností to bolo miesto, kde sa v ten deň faraónova dcéra rozhodla okúpať v rieke. Ako na zavolanie Mojžiš zaplakal a ona uvidela košík v rákosí. Keď ho otvorila a uvidela Mojžiša, zaúčinkovali v nej materinské inštinkty.
Zdanlivo z ničoho nič k princeznej pristúpila Miriam, Mojžišova sestra, a ponúkla sa, že nájde niekoho, kto jej pomôže dieťa ošetriť. Nakoniec faraónova dcéra najala Jošabad, aby dojčila jej vlastného syna, kým nebude starší.
Páči sa mi, ako sa tento príbeh vyvíja, pretože v ňom vidíme spoluprácu praktického a duchovného. Niekedy sa príliš rozchádzame na jednu alebo druhú stranu. Všetko je duchovné a nikdy nie praktické, alebo všetko je praktické a nikdy nie duchovné.
Je tu však miesto pre dôveru a je tu miesto pre praktickosť. Malý Mojžiš plakal a faraónova dcéra to počula. Slzy dieťaťa boli prvou Božou zbraňou v Jeho vojne proti Egyptu.
Aké ťažké muselo byť pre Jošabad odovzdať Mojžiša faraónovej dcére, keď nastal čas. Musela však dôverovať Pánovi.
Ježiš povedal: „A ktokoľvek opustil domy, alebo bratov, alebo sestry, alebo otca alebo matku, alebo ženu alebo deti alebo pole pre moje meno, omnoho viacej dostane a bude dedičom večného života.“ (Mt 19:29)
Ježiš plní svoje sľuby a splní ich aj Tebe. Všetko, čoho si sa vzdal, aby si nasledoval Ježiša, ti bude viac než vynahradené v tomto a v budúcom živote.