Nuž povedal som si: „Veru nadarmo som si srdce čisté zachoval a v nevinnosti som si ruky umýval…“ (Ž 73,13)
Keď Asáf hovorí: „… nadarmo som si srdce čisté zachoval,“ v skutočnosti hovorí: „Nič som tým, že dôverujem Bohu nezískal.“ Prečo by mal človek Boha počúvať a slúžiť Mu, keď nič z toho nemá?
Judášovo zmýšľanie je tu výrazne zjavené. Je pripravený nasledovať Boha, modliť sa, vyznávať Ho, kým z toho niečo má. Niečo významné, niečo viditeľné, niečo, čo sa dá cítiť, nejako zaregistrovať. Lebo ak nie, tak načo je Boh, keď sa môžem mať vo svete rovnako dobre aj bez Neho? Pri takomto rozmýšľaní už však Boh nie je Bohom. Vtedy človek nehľadá Boha, ale len to, čo Boh môže dať. V centre sú dary namiesto Darcu. Najhoršie na tom je, že v tom, čo práve píšem, vidím aj seba. Zvlášť, keď sa pozriem na niektoré skúšky, ťažkosti a pády vo svojom živote na situácie, ktoré u mňa jasne odhalili judášske zmýšľanie.
O týchto veciach je dôležité rozprávať. Zvlášť v dnešnej v Európe, ktorú stále viac ovplyvňuje hodnotiaci systém inšpirovaný satanom. Ten nás ťahá k životnému štýlu, ktorý smeruje od Boha. Tu ti musím povedať niečo, na čo by som najradšej zabudol, ale čo sa mi stalo v čase, keď môj život bol ťažký a ťažkosti len pribúdali, aj napriek tomu, že som skutočne kričal k Bohu. Zdalo sa mi, že pomoci niet.
V skutočnosti mi bolo horšie. Bol som v beznádeji, sklamaný a nahnevaný na Boha a zdalo sa mi, že bez ohľadu na to, či sa modlím, sa moja situácia nemení. Na dôvažok musím povedať, že môj Boh nie je príliš zhovorčivý. Rýchlu a jasnú odpoveď od Neho veľmi často nedostanem. Keď stretnem ľudí, ktorých Boh stále len rozpráva a ktorí robia dojem, že Boh im dokonca hovorí aj akú zubnú kefku si majú kúpiť, začínam pochybovať, či máme toho istého Boha. Môj Boh sa často skrýva. Musím načúvať a byť ticho, inak strácam kontakt. Len zriedka Boh ku mne priamo hovorí. A keď to už robí, bol by som radšej keby prestal, pretože to, čo hovorí, moje sebecké vnútro nechce počuť. Ako keď som sa mesiace modlil a nič sa nezlepšovalo. Prišla beznádej, lebo som si myslel, že nie som hodný Božej pomoci. Padol som tak hlboko, že už som ani nevedel usporiadať svoje myšlienky k modlitbe. Nemal som slová. Bol som na dne. A diabol mi šepkal: „Keby bol Boh dobrý a ty by si bol Jeho dieťaťom, myslíš si, že by ti bolo takto?“ Ako som sa zameriaval sám na seba, v tej vlastnej zaslepenosti, bola mi viera, že Boh je dobrý, ukradnutá a stratil som dôveru v modlitbu. Vtedy nastáva v živote zmätok a vládne v ňom zatrpknutosť.
V tej svojej zatrpknutosti som volal: „Nemá žiaden zmysel na Teba volať! Čo mám z toho, že v teba verím? Na čo sa modliť, keď nepomáhaš?“
A vtedy som pochopil. Vedel som, že je to Jeho odpoveď. Nuž, načo by si veril, Judáš, keď nič z toho nemáš? Ty nehľadáš mňa, ale to, čo ti môžem dať. Nechceš ma nasledovať, keď to niečo stojí. Nechce sa ti vziať kríž a ísť za mnou!
Bol som odhalený. Bol som ako Judáš. Chápal som, že na zemi niet horšieho, ako som ja. Ako dobre, že ľudia nevideli, aký neduchovný som. Nemôžem byť predsa Božím dieťaťom, keď sa zamestnávam len vlastným dobrom. Tu mi prišiel na pomoc Ásáf. Boží muž, ktorý spieval a hral Dávidovi, a ktorý hovoril o tom, ako bol na ceste smerom od Boha, lebo sa zamestnával vonkajšími okolnosťami vlastnej bolesti. Hľa, to sú hriešnici: bezstarostne si žijú a hromadia bohatstvo. (Ž 73,12) Hovorí o tom tak, akoby bezpečie, v ktorom si prebývajú hriešnici, malo trvať večne. Ale nie je to pravda. Nakoniec Ásáf hovorí: „Tu som sa zamyslel, aby som to pochopil; zrejme to bolo nad moje sily, kým som, Bože, nevstúpil do tvojej svätyne, kde som pochopil, aký bude ich koniec.“
Ásáf všetko pochopil, keď vstúpil do svätyne, na miesto, kde Boh stretáva človeka a zjavuje sa mu. To ma upozornilo, že mám hľadať v svätyni Slova, tam je odpoveď. A tak ako Ásáfove, aj moje oči, sa otvorili.
Perspektívu večnosti Ásáf získal späť.