Keď čakáme na prírastok do rodiny, máme veľké plány, predsavzatia o tom, ako budeme vychovávať, akými rodičmi sa staneme alebo ako to u nás v rodine bude vypadať. Potom však príde realita. Nastanú situácie, kedy v záchvate zlosti capneme svoje dieťa po zadku, keď už po piaty krát lezie na stôl, alebo „zlyháme", lebo napriek všetkým múdrym informáciám o výžive detí mu dovolíme zjesť balík cukríkov len aby sme mali na chvíľu pokoj, alebo mu radšej pustíme piatu rozprávku hoci pravidlo je maximálne tri, pretože chceme byť chvíľku sami, alebo sa pristihneme, že namiesto spoločného hrania radšej robíme inú „neodkladnú“ činnosť v domácnosti. Potom to príde – zaplavia nás výčitky... Výčitky, že nie som taká perfektná matka (perfektný otec) ako som si prial/a, že robím presne to, čo robieval/a moja mama/môj otec a ja som sa tomu predsa chcela pri svojom dieťati tak veľmi vyhnúť. Ako na tieto rodičovské „zlyhania“ nazerať a ako sa s týmito našimi „prešľapmi“ voči správnemu rodičovstvo vyrovnať? Ako sa im vyhnúť prácou na sebe? Ako vnímať vlastné vnútorné zranenia cez zrkadlené správanie našich detí? Ako osobnostne i rodičovsky vyzrieť cez výchovu našich detí? O tom som sa rozprávala v ďalšom diely vzťahováckeho podcastu s dvoma skvelými psychoterapeutkami Hanou Celušákovou a Máriou Kopčíkovou z Centra pre rodinu Kvapka. Prajem obohacujúce počúvanie.