ZAMYSLENIE č. 35

5.4.2022 (utorok po 5. pôstnej nedeli)

Zhliadne na modlitbu núdznych. (Ž 102)

Zamyslenie:

Kráčajúc púšťou života premýšľam – som vari ja núdzna? Som biedna, nemajetná, či som žobrákom trpiacim nedostatkom.. nedostatkom čoho?

Obklopená starosťami tohto sveta, zabúdam dôverovať. Modlitby mám vlažné, stereotypné, pýtam sa, kto je mojím Bohom? Aký je..?

Spomínam si na Ježišovu modlitbu plnú biedy a núdze. Tvár biela od strachu, v hrudi ho tlačí nesmierna úzkosť. Krv zmiešaná s potom mu steká po tvári. Trasie sa... Vie, čo ho čaká. Ale i tak sa pýta, či nieto inej cesty. „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ – vyhlási nakoniec a v plnosti sa odovzdáva, na čo mu z nebies prichádza posilnenie.

Trpíme nedostatkom dôvery a naše modlitby sú trápne, stereotypné. Veríme v Boha, no zabúdame, že On dáva viac ako sám sľúbi. Modlitbou si nekupujeme lístok pre bezproblémový a bezbolestný život. Sme denne vyzvaní niesť svoje kríže a túžiť po Jeho nekonečnej láske. Vyzýva nás, aby sme sa mu odvážne zverili a verili, no nie v pasivite, ale v budovaní intímneho vzťahu s Ním. Veď sám dotykom uzdravoval malomocných, On sám sa verejne a plný lásky postavil za tých, ktorých spoločnosť už dávno odsúdila. A čo viac, hoci bol na smrť vystrašený, posilnený v modlitbe s odvahou vzal surové drevo kríža na svoje doráňané plecia a dokončil Otcovu vôľu, aby sme my mohli  byť spasení.

Byť odvážny neznamená nebáť sa. Báť sa neznamená neveriť. Strach je fyziologickou súčasťou človeka, vďaka ktorej vieme napredovať. Nezostávajme v našej osobnej komfortnej zóne držiac sa zaužívaného, odmietajúc neznáme. Jednoduché a zaužívané nie je to isté ako bezpečné. Neboli sme stvorení pre život v komforte. Svet sa neustále mení a my čelíme mnohým výzvam a skúškam.

Preto ťa pozývam, aby si sa i ty postavil pred Boha s odvahou a ochotou riskovať. Nech naše modlitby nie sú vlažné a fádne. Prejavme mu s odvahou a v dôvere, že sme núdzni, lebo prisľúbil, že nepohrdne našimi prosbami.