Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no na Ukrajine ľudia denno-denne čelia ostreľovaniu a zničujúcim útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša mrazivé svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú platíme za celospoločenskú ľahostajnosť. „Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavený, sú práve Ukrajinci.“

📌 V tomto rozhovore sa dozviete:

• Prečo je pojem „únava z vojny“ na Slovensku v porovnaní s realitou na Ukrajine absurdný.
• Ako vyzerali prvé hodiny ruskej invázie na hraniciach a prečo najprv pomáha obyčajný človek a až potom štát.
• Ako vyzerá vyučovanie v podzemných protivzdušných školách v Charkove a život pod neustálymi náletmi.
• Prečo Anton Frič na vlastné náklady vozí na Ukrajinu slovenských novinárov.
• Aký osobný zápas zvádza humanitárny pracovník po návrate domov a prečo stavia centrum pre deti na Slovensku.

Od masívnej vlny solidarity na hraniciach až po prázdne zbierkové účty a tichú apatiu. Slovenská spoločnosť, vyčerpaná zdražovaním a nekončiacim konfliktom, hlási hlbokú únavu z vojny. Lenže kým my doma vypíname správy, v ostreľovanom Charkove či Chersone sa na reality všedných dní nikto opýtať nechodí.

Na ukrajinskej hranici bol už v prvých hodinách Putinovej agresie a na spálenú zem v Buči k deťom, ktoré sa v krytoch začali báť denného svetla, sa vracia dodnes. Neprispôsobil sa celospoločenskému nezáujmu a namiesto rečí naskakuje do auta a doručuje generátory, potraviny a lieky priamo do frontového pekla.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.