Martin M. Šimečka je slovenský prozaik a publicista. Pred rokom 1989 vďaka skutočnosti, že bol synom filozofa a disidenta Milana Šimečku, nemohol vyštudovať a venovať sa profesne záujmom, ktorým by chcel. No aj napriek tomu a možno i práve preto sa neoddeliteľnou súčasťou jeho života stal šport. Ako píše vo svojej poslednej knihe Telesná výchova, počas komunistického režimu námahu a šport chápal ako prípravu tela na pobyt vo väzení, ktorým sa mu vyšetrovatelia radi vyhrážali . Začínal ako plavec, a neskôr sa jeho vášnou stal beh na stredné trate, kde i dosahoval zaujímavé výsledky. Dostal sa ako bežec a člen juniorského výberu i do banskobystrickej Dukly, no odtiaľto ho pre zlý kádrový profil presunuli na východ Slovenska. Samozrejme, v jeho láske ku behu a športu to nehralo rolu. No de facto to bol koniec jeho "profesionálnej" bežeckej kariéry, čo v konečnom dôsledku dnes hodnotí Martin M. Šimečka pozitívne. S Martinom M. Šimečkom sme prediskutovali v krásnom rozhovore mnohé témy. Od jeho mladosti, prvých bežeckých krokov, vojenčinu. Dostali sme sa k Dominikovi Tatarkovi, ktorý ho podľa vlastných slov zasvetil do intelektuálneho vnímania prírody. Dozviete sa, kde rád beháva dodnes, hoci leto už dnes trávi väčšinou v maringotke na Muránskej planine. Tento rozhovor je o behu, a predsa je iný ako tie doterajšie. Pojednáva v mnohých aspektoch o behu inak, v rovine vzťahu ku prírode, v rovine balancu tela a mysle, ktorý je pre pána Šimečku azda ten najdôležitejší. Nesúlad tela a mysle nesie so sebou nedostatočný výkon, prehlbovanie únavy až zranenie. Preto je extrémne dôležité, nerobiť veci nasilu a dopriať telu i mysli odpočinok ak sú unavené, aby spolu harmonizovali. Ak vás zaujíma vzťah Martina M. Šimečku k športu hlbšie, doporučujeme i jeho spomínanú poslednú knihu Telesná výchova. Je hlbokým zamyslením a prináša autorove pocity a myšlienky o športe a behu v inej rovine, ako sme bežne zvyknutí z klasickej literatúry pre bežcov.