Väčšina diel ruského choreografa Borisa Eifmana je inšpirovaná literatúrou. Zdalo by sa, že pretaviť Dostojevského román do baletu je takmer nemožné. Má tisícsto strán, milióny slov a pri tanci sa nerozpráva. Eifmanovi sa však podarilo pohybom objaviť aj to, čo bolo dosiaľ v týchto témach nepreskúmané. Jeho diela sú emotívne, extatické, pre niekoho až príliš akrobatické či patetické. Kombinuje v nich svoje skúsenosti z akademickej školy ruskej klasickej choreografie s modernými trendmi v balete.

Balet je pre Eifmana prostriedkom úvahy i kontemplácie. Prostredníctvom pohybu vyjadruje formu a líniu, ale predovšetkým nám predkladá tok emócii, energie, myšlienok. Eifman sám definuje svoje diela ako moderné psychologické balety, v ktorých sa snaží o ponor do ľudskej duše a hľadá Boha.

O okolnostiach svetovej a neskôr aj slovenskej premiéry emóciami nabitého baletu o deštruktívnych vášňach a o večnom súboji boha a diabla, o nevyhnutnej súhre dirigenta a toho, čo sa deje na scéne, o balete, ktorý sa odohráva netradične na symfonickú hudbu Musorgského, Wagnera a Rachmaninova a o jeho nesmiernej fyzickej náročnosti sa zhovárala dramaturgička Baletu SND Eva Gajdošová s baletnou majsterkou Nikoletou Rafaelisovou, šéfdramaturgom Kristiánom Kohútom a prvým sólistom Andrejom Szabom.

Autor: Eva Gajdošová