číta: Zuzana Jurigová Kapráliková

Kincugi je exkurzia do suterénu. Starí manželia ‒ hovorme im Filemon a Baukis, hoci majú na sebe len vyťahané svetre s hrčkami na lakťoch ‒ sedia a pozerajú sa, ako čas letí. Pokožka sa mení na čosi priesvitné, na membránu, ktorá už nič neudrží.

Kincugi znie možno v japonských katalógoch vznešene, ale tu u nás ide o obyčajné plátanie dier. Praskliny sa nik nepokúša maskovať lakom; naopak, sú zaliate zlatom, aby ich bolo poriadne vidieť. A pod tým všetkým, niekde pod podlahou, v hline a tme, si podhubie s koreňmi šepká veci, ktoré my hore, v čistých izbách, už dávno nedokážeme vysloviť.