„Dnes, 17. novembra odchádzam zo Slovenska.“ Status na sociálnej sieti len spred niekoľkých dní, teda z aktuálnej súčasnosti. A autorstvo – a teda odchádzajúci? Verejnosti známa, v politologickej komunite etablovaná, s bohatými skúsenosťami najlepších vzdelávacích inštitúcií sveta – a predsa na odchode – Viera Žuborová. Práve ona bude hosťom dnešného RánoNahlas. A s ňou téma opúštania Slovenska či covidemigrácie.   Lebo – „hoci ho mám rada, nechcem v ňom žiť – aspoň nateraz“, ako uviedla v statuse v deň svojho odchodu.   Čo ju k tomu viedlo? Tu je sumár dôvodov, ako ich Viera Žúborová uviedla na sociálnej sieti:   - „Už nevládzem počúvať to nevkusné urážanie, prekáža mi degradácia vzdelaných ľudí.“   - „Nevládzem počúvať tú nenávisť, zlosť a agresiu, ktorá je okolo mňa a ktorá ma dusí.“   - „Chcem žiť v spoločnosti, kde sa mi nebudú smiať, nebudú ma odsudzovať, nebudú hovoriť o mne a okruhu mojich známych a kolegov, že sme sorošovi agenti, darmožráči a múdrosráči. Uráža ma to.“   - „Chcem žiť v spoločnosti, kde sa nebudú ku mne chovať ako k dobytku a kde mi nebudú kázať čo mám robiť s mojim telom“   - „Už nevládzem počúvať to nevkusné urážanie, prekáža mi degradácia vzdelaných ľudí.“   Medzi reakciami na tento status bolo viacerých s podobným znením: „Vierka, práve si verejne vyslovila to, čo zvažuje mnoho ľudí v tejto krajine.“   Aj preto sme sa pozreli na tému ako na fenomén.   Aké Slovensko ľudia opúsťajú, či aspoň o tom uvažujú? Kto môže za aktuálny stav a čo ho môže zmeniť?   Cestou k návratu do „normálnych koľají“ je podľa Viery Žuborovej návrat k budovaniu silných a zdravých lokálnych komunít. Vzťahy v nich sú prirodzené a rovnako lídri, ktorí z nich vychádzajú nesú tieto charakteristiky.   „Sú schopné vytvárať lídrov s dôveryhodnosťou nezaloženou na prepojení na finančné skupiny a marketingu. Tá komunita v tom bola a je vždy silná“, tvrdí Žúborová.   Ideál vidí v „demokracii zdola“, postavenej na lokálnych komunitách.   V rozhovore nám Viera Žúborová dá nahliadnuť aj do podľa nej „neblahého“ stavu slovenskej politologickej scény. Je podľa nej „maskulizovaná“ a len ťažko dáva šance generácii pod päťdesiat rokov.   „Akonáhle ste žena akademička, starší kolegovia vás neberú ako rovnocennú expertku, analytičku. Skôr vás berú ako – veľmi laicky povedané – dievčatko, ktoré pracuje vrámci katedry, fakulty alebo univerzity. A musíte sa veľmi, veľmi, veľmi snažiť, aby ste získali nielen ich pozornosť ale aj úctu.“   Moderuje Jaroslav Barborák.