Zastrelení žiaci a pedagógovia – čerstvý prípad spred pár dní zo Spojených štátov. Strieľala pritom bývalá žiačka! Podobný inicident máme aj zo Slovenska - z Vrútok spred troch rokov. Bývalý žiak zabíjal nožom. Zostali po ňom dvaja mŕtvi päť zranených. A vídeí s násilným obsahom, na ktorých deti ponižujú deti, je v online priestore neúrekom! Čo sa to deje a kto za to môže? Deti, či ich rodičia?   Za túto bolestnú a citlivú oponu nahliadneme s Tomášom Gerbocom, jedným z nemnohých školských kaplánov na Slovensku. Ako vidí deti on a čo hýbe ich svetom?   Upratovaním k spoločenstvu Pôvodne historik, ktorý v sebe zacítil volanie k službe ľuďom v misijnej spoločnosti verbistov. Pôsobí na jednej z cirkevných škôl Bratislavy ako školský kaplán. Deti a študentov pritom nielen vyučuje, ale zdieľa s nimi aj čas pri zábave a povinnostiach.   Pravidelne ho možno stretnúť napríklad pri upratovaní kostola v obklopení mladých. A nerobí to z lásky k upratovaniu. „Vôbec ho nemám rád, z detstva mám až akúsi traumu, ktorá sa mi s ním spája“, hovorí s úsmevom. Prečo teda upratuje s mladými ľuďmi? „Keď niekoho pozývame k službe spoločenstvu, niekedy je potrebné aj ukázať, že sme ju ochotní robiť spolu s nimi“, vysvetľuje. „Nechcem byť ten, kto len hovorí, čo je potrebné urobiť, ale chcem byť ten, kto tú prácu s nimi aj rád urobí“.   Dôležitým rozmerom spoločnej práce je podľa Tomáša Gerboca vytváranie spoločenstva. „To nie je len o tom, že drhneme podlahu, alebo vysávame. Aj sa zasmejeme, spolu si urobíme kávu, čaj, alebo si vybehneme niečo zajesť. Tak sa buduje spoločenstvo, ktoré je pripravené robiť aj väčšie veci“.   Jedna nevydarená písomka, koniec všetkého? „Jednou nevydarenou písomkou, alebo pokazenou známkou akoby sa končil celý život a všetko strácalo zmysel“. Jeden z obrazov dnešných mladých ľudí optikou školského kaplána Gerboca.   Nie je podľa neho vôbec výnimkou, že žiaci či študenti dokážu pred vyučujúcimi „buchnúť do stola“ či „tresknúť dverami“, ale i „hodiť stoličkou“.   Čo je za takýmto až skratovým správaním? „Neraz príklad rodičov či iných dospelých ľudí“, hľadá odpovede Gerboc. „Stačí si všimnúť, aká vulgárna je dnešná spoločnosť. Čo si ľudia dovolia povedať, ako reagovať, či vysloviť smerom k druhému. Dokonca v momentoch, keď sa tvária, že sú v slušnej spoločnosti!“   Keď právo na niečo je viac ako povinnosť Zlým príkladom pre svoje deti sú podľa Tomáša Gerboca niekedy aj samotní rodičia. „Verim, že sa to nikoho nedotke, ale môže ísť o príklad rodičov, ktorí poukazujú na to, že človek má na všetko právo, všetko môže a tohto svojho práva sa aj musí dožadovať.“ Gerboc upozorňuje, že práve vtedy zabúdame na povinnosti.   Odhadnúť svoje sily, záujmy, sklony Problém vidí aj v „prehnane stanových cieľoch“. „Je dobré mať ciele, je dobré mať sny, no je potrebné aj reálne zhodnotiť, na čo vlasne mám“. A takýto pravdivý pohľad na seba prináša podľa Tomáša Gerboca aj poznanie, že niektoré sny sú jednoducho nedosiahnuteľné, alebo pre ich naplnenie je potrebná vytvrvalosť a rovnako trpezlivosť so sebou samým.   Študenti a žiaci riešia svojich rodičov S čím chodia žiaci a študenti na školským kaplánom? „Často riešia vzťahy s rodičmi. Nenaplnenie v týchto vzťahoch často vedie k tomu, že dieťa, ktoré navonok vyzerá ako veľmi silné, je v skutočnosti strašne zranené a dobité“, odpovedá. „Agresivita sa neraz prevteľuje do sklamania, opustenosti, nenaplnenia“, vysvetľuje školský kaplán Tomáš Gerboc.   Pre neprestajný tok informácií vytláčaní mimo realitu   24 hodinový spravodajský rytmus, ktorý so sebou prináša nové informácie prakticky v reálnom čase je podľa Gerboca je výzvou nielen pre schopnosť zachytiť, ale aj pre schopnosť kriticky spracovať informácie. „To všetko, čo nám zamestnáva oči a uši, nie sme prakticky schopní...