Od únosu prezidentovho syna Michala Kováča ml. uplynulo presne 30 rokov a vinníci sú stále nepotrestaní. "Únos štátu pokračuje. Existuje tu nejaké dno a dá sa tomuto štátu veriť?" Pýta sa novinárka Ľuba Lesná. Aké sú dôkazy o účasti premiéra Mečiara na únose?

Najprv uniesli štát, potom aj syna prezidenta. Únos Michala Kováča mladšieho, z ktorého je dôvodne podozrivá Mečiarova tajná služba, naplno obnažil aroganciu moci voči svojim vlastným občanom.

30 rokov, ktoré od Kováčovho únosu uplynulo, preukázalo, že tento štát nie je schopný - a zjavne ani ochotný, vyvodiť za tento akt brachiálneho násilia a doslova štátneho terorizmu žiadnu trestnoprávnu zodpovednosť. Namiesto toho aby vinníci čelili súdu, dočkali sa zatiaľ len opakovaných amnestii z rúk toho, ktorý mohol byť do únosu sám zapletený - teda vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. No a pozemská spravodlivosť Tak tá je pre páchateľov stále v nedohľadne.

Únos prezidentovho syna Michala Kováča ml. je tak jedna z našich ďalších "hrubých čiar", ktoré si zamieňajú roly vinníkov a obetí, relativizujú hodnoty právneho štátu a zásadne oslabujú našu dôveru k tomu, čo sa tu nazýva štátom - a ktoré si tu v mene vlastného pohodlia, už celé dlhé desaťročia tak radi hromadne pestujeme.

Principiálna otázka pritom znie: Ak tu tento štat nie je pre obete únosu občana štátnym orgánom, tak pre koho vlastne takýto štát je a prečo mu vôbec máme veriť? Ak neboli potrestaní páchatelia, ktorých obžaloba identifikovala ako príslušníkov tajnej služby, kde máme záruku, že sa k násiliu a hrubej nezákonnosti neuchýli naša tajná služba aj dnes -zas a znova? Ako teda veriť SIS s jej takto dlhými a najmä temnými tieňmi jej vlastnej minulosti a akú hodnotu tu má občan - a jeho ľudské práva?

Stál za únosom vtedajší premiér Mečiar a čo ho k tomu mohlo viesť? Má SIS, ktorá je dôvodne podozrivá zo štátneho terorizmu ešte nejakú zmysluplnú budúcnosť alebo sa jej máme báť i dnes? Kam nás zavedie politika "hrubých čiar" a ako sa z nej vymaniť? No a napokon, čo o Slovensku táto 30 ročná kauza vlastne vypovedá?

Tu sa to hrá na občiansku rezignáciu. Zneisťujú sa autority ako SAV či kultúrna obec alebo ombudsman a mimovládky. Vidíme postupný, ale cieľavedomý rozklad spoločnosti. Akoby tu bol plán rozložiť spoločnosť. Neviem si predstaviť, kde sa to skončí. Nemôžeme mať dôveru v takýto štát, varuje novinárka Ľuba Lesná. Podľa nej je teraz jedinou možnou odpoveďou vzbura občianskej spoločnosti voči týmto praktikám.

Témy pre dlhoročnú novinárku a autorku kníh "Únos prezidentovho syna alebo Krátke dejiny tajnej služby" či "Únos demokracie. Zo zákulisia slovenskej tajnej služby," Ľubu Lesnú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.