Obrátili sa nám občianske cnosti, za hrdinov považujeme tých, čo sa bijú v pomyselných politických klietkach. Čím viac ste neokrôchaný, tým väčším kultúrnym hrdinom sa stávate. Navyše, žijeme v akomsi hypnotickom fatalizme, v ktorom si myslíme, že tak ako to je, tak to aj má byť. No, netreba to vzdávať pretože Slovensko má historickú príležitosť stať sa výkladnou skriňou, ale nesmieme sa nechať rušiť politickými pasákmi. Tvrdí publicista Michal Havran. Fico je podľa neho bezpečnostná hrozba. Stojíme pred osudovými voľbami a stojíme pred nimi  opäť. Stojíme pred nimi, tak ako v roku 1990 či v roku 1998 alebo 1992. Prečo sa teda zas a znova vraciame v čase a opäť riešime dilemy, ktoré sme už “vyriešili” či sme ich mali mať dávno vyriešené? Čo nás tak máta, že sa musíme vracať v čase a znova riešiť to, čo sme už mali mať dávno vyriešené? Čo je tou našou osudovosťou, ktorej sa odmietame poctivo pozrieť rovno do tváre a čeliť tomu, kým a čím sme? O čo  budeme hrať v septembrových predčasných voľbách a kto sú vlastne tí naši “píštalkári” vedúci nás do nových politických, ale dnes už aj aj geostrategických úsvitov? A znova a zas to budú tie isté dilemy ako v rokoch 1990 či 1998? A prečo zas a znova tie isté dilemy? Témy a otázky pre publicistu Michala Havrana. Podľa Havrana na Slovensku pripisujeme politike príliš veľkú moc a necháme ju vnikať aj do intimity a vzťahov, kde nemá vôbec čo robiť. Výsledkom je akýsi magicky sadizmus politických pseudokazateľov a večné, no nikdy nenaplnené, rozprávky potulných politických zápasníkov. Bojíme sa konfrontovať s vlastnými problémami, hovorí Havran. V zahraničí ani nemôžeme hovoriť, že nevieme dostavať diaľnicu z Bratislavy do Košíc.  Tento štát sa k vlastným občanom správa nepriateľsky a šikanózne, dodáva. Ako to, že sme si nechali vnútiť predstavu politiky ako bulváru a cirkusového zápasu v klietkach? Prečo neriešime reálne politické problémy a necháme sa opantávať a niekedy až doslova šikanovať falošnými témami? Aké je to naše slovenské kresťanstvo aj v jeho dilemách odmietajúcich akúkoľvek inakosť? Čo považujeme za politiku a prečo od nej už neočakávame riešenie našich skutočne reálnych problémov, ako je nedostavaná cestná infraštruktúra či zlyhávajúce vzdelávanie alebo zdravotníctvo?  No a prečo tak značnú časť našej verejnosti fascinuje agresívne putinovo Rusko, ako aj jeho model autoritatívneho vládnutia? “Rusko je akousi predfreudiánskou spoločnosťou, ktorá samú seba odmieta analyzovať a nepripúšťa si žiadne zlyhania. Na politickej úrovni neexistuje žiadny akt pokánia ani žiadne ospravedlnenie sa za chyby, ktoré Rusko v dejinách urobilo a to mnohým môže imponovať. Imponuje im to ako predstava života, v ktorom sa aj za vážne a ťažké chyby nemusíte nikdy nikomu ospravedlňovať a nemusíte skladať žiadne účty pretože vaše zlyhania sú pilierom politického systému, hovorí o príchylnosti značnej časti slovenskej verejnosti k putinovmu Rusku publicista Michal Havran. Ráno Nahlas s publicistom Michalom Havranom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský