Po dvoch mesiacoch sa otvorili aj kostoly. Ako inak – na Slovensku s polemikou – ak kostoly, prečo nie divadlá či kiná. Predstavenie, ako predstavenie – zaznievali komentáre. Príklad jezuitského kňaza – niekdajšieho priekopníka práce medzi bratislavskými vysokoškolákmi nás môže uviesť „na druhý breh“ a pomôcť nám pochopiť, čo omša môže pre niekoho znamenať. Ladislav Csontos. Dnes takmer sedemdesiatnik – zažil aj desať rokov v koži tajného kňaza za komunistickej totality pri omšiach v úplnej samote. Desať rokov to je takmer štyri tisíc dní, čo je rovnako štyri tisíc omší. V úplnej samote – to ak hovoríme o prítomnosti iných ľudí. Lebo on sám hovorí, že nikdy sa pri tých omšiach necítil sám, osamotený. Mimoriadny čas koronakrízy priniesol aj cirkvi na Slovensku mimoriadne opatrenia. Podľa teológa a niekdajšieho dekana teologickej fakulty Trnavskej univerzity ale nemožno debatu o tomto období zúžiť len na prijímanie do ruky. Cirkev túto prax podľa Ladislava Csontosa poznala už od prvopočiatkov. Témou a zároveň výzvou po tomto mimoriadnom čase sa podľa neho stáva samotná rodina, ako základné spoločenstvo, od ktorého závisia celé životné príbehy. Pre samotnú cirkev ponúka program, ktorý nazýva „kariérou smerom dole“. Vychádza z príkladu Ježiša Krista, ktorý razil prax služby a starostlivosti o posledných z posledných v spoločnosti. „Smerom nadol“ má byť podľa jezuitu Ladislava Csontosa aj programom reformy– aby sa viera žila v rodinách, či aby laici – a teda nekňazi preberali v cirkvi. Moderuje Jaroslav Barborák.