„Už len štyristo nových hrobov v Užhorode, ktoré zmenili park na cintorín. A má to byť len tretina tých, ktorí sa hoci v rakve no vrátili. Po zvyšku nie sú zatiaľ stopy“. Realita dnešnej Ukrajiny očami Pavla Vilčeka, ktorý vedie najväčšiu charitu na Slovensku – Spišskú katolícku charitu. Premiérovi by podľa neho pomohla „terapia Ukrajinou“. 

Detail, ktorý udrie do očí každému – takmer úplná absencia mužov v produktívnom veku a množstvo čerstvých hrobov. A na otázku: „Čo potrebujete?“ jednoznačná odpoveď – „liečiť ľudské traumy spôsobené vojnou“. Momentum zachytené v reportážnej správe z čerstvej cesty na Ukrajinu. 

A ak v niektorých mestách akoby ani vojnu cítiť nebolo, vyvracať to majú miestne cintoríny. Denne tam kopú nové a nové hroby. 

Za obeťami Putinovej agresie pritom nezostávajú len mŕtvi vojaci, ale aj rodiny bez otcov, manželov, synov či bratov. 

„A hoci mŕtvym už pomôcť nedokážeme, stále sú tu ich rodiny a blízki. Tí potrebujú našu pomoc viac ako kedykoľvek predtým“. 

Z Ukrajiny sa čerstvo vrátila najväčšia charitatívna organizácia na Slovensku – Spišská katolícka charita. A hoci sa stará najmä o núdznych, v kontexte toho, čo sa deje v posledných dňoch a týždňoch na Slovensku, verejne dala podporu „nenásilnej forme vyjadrenia občianskych postojov“, „pokojným zhromaždeniam“ a „demokratickým hodnotám“. Odmietla rovnako „akékoľvek rozdeľovanie spoločnosti“. 

Len dva dni pred vyhlásením tu z úst premiéra zaznelo, že na námestiach kričí tretina Ukrajincov! 

Charita nielen ako pomocná ale i ochranná ruka pre tých v núdzi i napádaných politikmi? Na tému sa pozrieme s Pavlom Vilčekom, ktorý vedie spišskú charitu. 

„Mestá a dediny bez mužov, a ak, tak v uniformách“, rozvíja „do oči bijúce“ detaily z Ukrajiny Pavol Vilček. 

V Užhorode, ktorý je od frontovej línie vzdialený na vyše tisíc kilometrov, vojna podľa neho už aj park mení na cintorín. „Už tam je nejakých štyristo nových hrobov. A miestni hovoria, že z ďalších toľko obetí vojny ani nemali čo pochovať“, rozpráva riaditeľ charity. 

Tragédiou vojny sú detské siroty, na ktoré upriamuje pozornosť Vilček. „Len v Mukačeve sa staráme o stopäťdesiat detí“, uvádza. A za ich príbehmi nie sú len padlí otcovia, ale aj tragédie matiek, ktoré to nezvládli. 

„Naše psychologičky poznajú bolestné prípady žien, matiek, ktoré sa pre besnenie ruských vojakov v prvých dňoch agresie upili k smrti“, pokračuje Vilček. Hovorí pritom o obetiach, ktorých psychika neuniesla následky hromadného znásilňovania. 

„Musím povedať, že najnúdznejší ľudia Európy sú dnes na Ukrajine a v charite sa im snažíme pomáhať“, rozpráva Pavol Vilček. 

Majú pritom skúsenosť, že neraz ich ľudia odkázaní na pomoc označovali až výrazom „Bog“. „Keď sa zrazu zjavili s pomocou, pre tých ľudí boli doslova Bohom. V beznádeji už ani nevideli svetlo na konci tunela. A zrazu niekto príde, dokonca zo Slovenska, a prinesie im pomoc“, vykresľuje položenie Ukrajincov zasiahnutých Putinovou agresiou. 

„To najhoršie, čo vidím na Ukajine, je nenávisť. My si to nedokážeme predstaviť, koľko je v nich nenávisti. Voči Putinovi, Rusom. Voči okupantom, ktorí k nim prišli“, pokračuje Vilček. 

Terapia Ukrajinou pre slovenského premiéra

Čo hovorí na fakt, že s týmto nenávideným Putinom sa stretáva premiér Fico, pýtam sa riaditeľa Vilčeka. Nekazí Charite týmto príklonom k Moskve ich misiu medzi Ukrajincami? 

„Oni sú na pomoc odkázaní. A bežní ľudia, s ktorými som sa stretol politiku neriešia. Oni trpia. Keď trpíte, neriešite nejakého premiéra zo Slovenska“, hovorí. Dodáva, že jeho skúsenosť je zo západu Ukrajiny. „Istotne, keby sme šli viac na východ – už do Kyjeva, či...