To, s čím po Novembri 89. zápasíme je to, že veľké zločiny, ktoré sa tu počas fašistickej či komunistickej totality stali, sme prešli mlčaním a neboli potrestané. Prešli tu zločiny, ktoré sa tu diali s odobrením štátnej moci. Môžeme sa potom čudovať, že aj po Nežnej revolúcii tu máme zločiny, kryté štátnou mocou? Pýta sa novinárka, ktorá systematicky mapuje našu národnú pamäť Soňa Gyarfášová. Hrubá čiara za minulosťou po novembri 89 bola podľa nej chyba. Komunizmus je totiž rovnaké zlo ako fašizmus.„Ľudská pamäť je príšera; človek zabúda - pamäť nikdy. Všetky spomienky ukladá. Niektoré veci pre nás odkladá, iné pred nami ukrýva - a po čase ich vyvoláva do nášho vedomia úplne podľa vlastnej vôle. Človek si myslí, že má pamäť, ale je to presne naopak, pamäť má jeho!“ John IrvingČudujete sa, že je to tu u nás často: “Krok sun krok”, respektíve: “Krok vpred a potom zasa dva kroky vzad?”Deje sa to totiž zas a znova, neustále dookola. Staré známe, opakujúce sa a pritom nesmierne nefunkčné a paralyzujúce vzorce správania sa, v ktorých recyklujeme stále ten istý príbeh večných obetí pričom tí naši páchatelia zla sa opätovne vracajú do funkcií ako postavičky v orloji aby opäť a znova páchali to isté zlo, len tentoraz už pod inými heslami, v iných farbách dresov a s inou piesňou na perách.Prečo je to tak a čo to o nás hovorí?Odpoveďou môže byť aj naša obrovská nechuť čeliť vlastnej minulosti, je všemožným tieňom a naša neochota poctivo a čestne sa pozrieť do zrkadla toho, kým sme boli, z čoho koreníme a kým ako národ či spoločenstvo vlastne sme.  Nie, už žiadny “Pštrosí večierok”. Naopak, tak, ako znie titul slávneho filmu s Barbarou Streisand a Robertom Redfordom: “The way we were”. Takí sme boli.Hrdinovia, ale aj páchatelia- a občas oboje v jednom. Lebo, to sme my. Hrdinovia aj zloduchovia. Áno, aj takí sme boli.  A možno iba tzv. Bystanders, teda prihliadajúci sa - zlu, ktoré v 20. storočí lemovalo dejiny Slovenska v miere občas až neznesiteľnej. Raz to bola hnedá fašistická totalita a potom zasa totalita červená - boľševická.Čo sme sa teda z tejto zrážky s “Veľkými dejinami”, ako i nami samotnými naučili? A ako sme vlastne v tejto konfrontácii so zlom - páchanom neraz nami samotnými, historicky obstáli? A napokon, čo o týchto kapitolách našich vlastných dejín vieme a najmä: Chceme to vôbec vedieť?O našej pamäti, o tom, kým sme boli a z čoho vyrastáme ako i o tom, kde bytostne dejinne koreníme. O našich hrdinoch, ale aj o našich páchateľoch. A o tom, prečo si ich dnes tak málo všímame a oceňujeme, hoci nám ešte stále majú čo povedať. Tak prečo sa tak neradi pozeráme do zrkadla našich vlastných dejín a prečo je to tak veľmi potrebné - čeliť našej minulosti?Počúvate ráno Nahlas, s novinárkou Soňou Gyarfášovou z RTVS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.