„Šťastie je veľmi osobný pocit. Pablo Picasso napríklad hovorí, že slobodný môže byť aj ten, čo je uväznený. Môže naslineným prstom kresliť do prach cely“. Hoci obmedzená, no predsa len sloboda. Sloboda umelca, ktorá ho privádza k šťastiu. Tak o nej hovorí Miroslav Cipár, maliar a umelecký grafik. Pred vyše štvrťstoročím pracoval nielen na slobode osobnej. Práve uňho sa ráno 19. novembra 1989 stretla kritická masa umelcov a intelektuálov, ktorá pripravila odsudzujúce stanovisko k policajnému zásahu proti študentom v Prahe. Po tom, ako v ten istý deň večer odznelo v Umeleckej besede sa už rozbehli známe dejiny Verejnosti proti násiliu a začala sa kapitola slobody pre celú krajinu. Sám Miroslav Cipár však hovorí, že preňho bol dôležitý obraz slobody, ktorý si niesol od malička. „Ja som syn amerikána“, hovorí. Práve otec a jeho rozprávanie o žitej skúsenosti slobody v Spojených štátoch v dvadsiatych rokoch 20. storočia do Miroslava Cipára – neskoršieho barda našej abstraktnej grafickej tvorby – vštepili ideu slobody, ktorú dnes sám posúva ďalej. Ak bol v rokoch Novembra‘89 zrelým päťdesiatnikom, dnes má o 31 rokov viac. A zo svojho piedestálu 85 ročného múdreho starca reflektuje aj dnešné spoločenské dianie. Pripomína, že napríklad Confucius si svojho času tiež chcel vyskúšať „exekutívu“, sklamaný z pomerov sa však z nej stiahol. T. G. Masaryk je zas podľa Miroslava Cipára príkladom toho, že nie rýchlosť odovzdanie informácií zo strany politikov je to najdôležitejšie. „Masaryk nerobil tlačovky, veci si najprv premyslel v esejách“, pripomína. S Miroslavom Cipárom sa pozrieme na udalosti spred tridsiatich rokov, ale aj na Slovensko dnes. Moderuje Jaroslav Barborák.