Novozámčan Juraj Meliš (13.6.1942 Nové Zámky - 22.11.2016 Skalica) bol výtvarník, grafik a akademický sochár. V rokoch 1960 až 1966 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora Jozefa Kostku. V rokoch 1973 – 1988 pôsobil ako externý pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 1989 bol spoluzakladateľom združenia výtvarníkov Gerulata. V období 1990 – 2007 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, a to ako vedúci ateliéru Katedry sochárstva (1990 - 2008) a ako profesor od roku 1992. O máloktorom umelcovi možno bez námietok a tieňa pochybností povedať, že jeho dielo sa nepodobá na nič okolo seba, že jeho vizuálny svet je pôvodný, a pritom jasne rozpoznateľný. O Jurajovi Melišovi to platí bezo zvyšku. Za viac ako štyri desaťročia, počas ktorých sa venoval sochárstvu, sa stal jednou z najosobitejších postáv výtvarnej scény na Slovensku. Uvzato a tvrdohlavo, s totálnym nasadením, s neobyčajnou vnútornou vášňou a etickou naliehavosťou vytrvalo kráčal za cieľom nájsť a vyjadriť svoje miesto v umení a čase, ktorý žil. Melišovo chápanie sochárstva „sochaného“ z chudobných materiálov, pozbíjaného z holých, nahrubo opracovaných, prepaľovaných, absurdne a vyzývavo pomaľovaných trámov, dosiek, fošní a kmeňov, zdrôtovaných debničiek, hrdzavých plechov a banálnych objektov každodennosti je v dejinách nášho umenia 20. storočia mimoriadnym (a možno dodnes nedoceneným) vizuálnym gestom. Jeho tvorbu výrazne poznačila spoločensky pohnutá atmosféra prelomu 60. a 70. rokov po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy, plná občianskych dezilúzií a sklamaní. Táto „nadutá a schematická doba“ viedla autora k tomu, aby bol – ako hovoril – „sám so sebou načisto“. Takmer od začiatku mali Melišove diela: objekty, sochy, prostredia, koláže či kresby priamy občiansky rozmer, vyznačovali sa adresným vyjadrovaním, neboli v nich žiadne vynútené mimikry či prispôsobovanie sa. Už v tvorbe prvých environmentov a objektov prezentoval nové antitradičné a antiestetické, „plebejské“ nazeranie na sochu. Od voľného – scénického – inštalovania priestorových celkov rozmanitými zostavami drevených objektov prešiel k vytváraniu umelých „muzeálnych“ úsekov prírodného prostredia v interiéri a patril k prvým, ktorí si v umení všimli ekologické ohrozenie sveta. Svojsky reflektoval vzťah konceptu a sochárskeho, neodadaizmom inšpirovaného objektu; stal sa jedným z kľúčových predstaviteľov neoficiálnej scény, a keďže mu bolo znemožnené realizovať a vystavovať voľné sochárske diela, venoval sa tvorbe vizuálnej poézie, vytváraniu grafických albumov s projektmi neuskutočnených sôch a šíril ich medzi priateľmi. V 80. rokoch pre seba objavil motív vlastnej, predčasne odliatej posmrtnej masky, ktorý sa preňho stal prostriedkom zamyslenia sa nad osudmi (manipulácie) jednotlivcov v spoločnosti. Meliš vždy vyslovoval svoje posolstvá „holými vetami“. Svoje „pravdy“ aj po roku 1989 formuloval tvrdo, priamo, údernými a jednoduchými prostriedkami a gestami. Rastúca miera sarkazmu v jeho poslednej tvorbe bola v priamej úmere k pociťovanému a prežívanému zúfalstvu zo stavu vecí verejných. Na silnom duchovnom a etickom kréde postavil aj pedagogickú činnosť na VŠVU. Melišovi nikdy nešlo o krasorečenie či ”peknotu” tvarov, za určitou brutalitou výrazu možno odhaliť citlivosť, za barbarstvom nehu, za výkrikom rozvážnu úvahu. Ironicky, neraz s diabolským ostňom sarkazmu, ale nikdy nie zlostne, často s humorom a láskavým postojom, bol vždy pripravený - pre tých chápavých i nechápavých - cez smiešno-smutné pocity, úsmev a úškľabok, zjaviť cez sochy a kresby pocity osobnej civilizačnej skepsy a tragickosti. Juraj Meliš je laureátom ocenení svojho rodného mesta - Čestný občan Mesta Nové Zámky (1997) a In Memoriam (2019). O umeleckom a ľudskom odkaze umelca, ktorého tvorba je jedným z vrcholov výtvarného umenia 20. storočia na Slovensku, hovorí v podcaste jeho osobný priateľ a výtvarný teoretik Ivan Jančár. (Fotografia: Galéria Art Capital)