Hovorili sme o tom, že Pána Boha a jeho existenciu môžeme poznávať svetlom prirodzeného rozumu. Predsa však, toto poznávanie má svoje hranice, za ktoré nikdy bez pomoci Božej neprenikneme. Náš rozum síce pozná Boha ako toho, kto svet stvoril, no sám by nikdy nebol spoznal, že človek je určený pre slávu v nebi, vtelenie Božieho Syna, nikdy by sme nespoznali, že sa máme stať adoptívnymi Božími deťmi, teda že je nám treba milosti, nepoznali by sme tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Preto nás Cirkev učí, že aj keď náš rozum má schopnosti poznávať do určitej miery Božské veci, Bohu sa v „jeho múdrosti a dobrote páčilo inou, a to nadprirodzenou cestou zjaviť ľudskému pokoleniu seba.“ Boh tak urobil preto, lebo nás určil pre nadprirodzený cieľ, k poznaniu spomenutých právd a aby to bolo pre nás možní, dal nám svoje nadprirodzené zjavenie. Tieto pravdy, ktoré nám Boh odhalil, prijímame s úplnou istotou, pretože nám ich zjavuje ten, ktorý neklame a sám nemôže byť oklamaný. Toto prijatie nazývame vierou. Človek však nemôže na Boha, aj napriek viere, hľadieť priamo. „Boh je duch“ (Jn 4,24) a „prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže“ (Tim 6,16). Viera je sprostredkovaným poznávaním Boha; skrze ňu vidíme „len nejasne, akoby v zrkadle.“ Predsa nám však dovoľuje vidieť omnoho ďalej a vyššie. Aj keď nemôžeme na Pána Boha pozerať priamo, poznanie Boha vierou nie je falošné či zbytočné. Je to začiatok poznania, ktorého sa nám dostane v nebi, kde budeme vidieť „z tváre do tváre.“ Tam sa duši človeka dostane tzv. svetla slávy, ktoré je zvláštnym darom Božím, a ktoré umožňuje nazerať priamo na to, aký Boh je. Svetlo slávy však neskonale očistí, prehĺbi a rozhojní poznanie Pána Boha, ktoré sme získali už tu na zemi svetlom milosti vyvierajúcej z viery. Je to podobné, ako s rastlinným semiačkom. V ňom je predsa obsiahnutá celá rastlina, ktorá neskôr vyrastie. Podobne je vo všetkých milostiach plynúcich z viery obsiahnutá všetka krása svetla slávy.

Čo nám teda Boh o sebe zjavuje? V prvom rade potvrdzuje, že existuje. Na mnohých miestach v Sv. Písme odhaľuje svoju existenciu, pretože jasne hovorí k ľuďom a svoju existenciu dokazuje priamymi či nepriamymi zásahmi do životov ľudí a dejín kráľovstiev. Boh tiež odhaľuje, kým je, svoju podstatu. Keď prikazuje Mojžišovi, aby vyviedol ľud Izraela z Egypta hovorí: „Ja som, ktorý som!“ - a dodal: "Toto povieš Izraelitom: "Ja-som" ma poslal k vám!" (...) Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie.“ Takto sa dozvedáme, že Boh je ten, kto je existenciou samotnou, nemá nijakej príčiny v niekom inom. Je od seba. To nám zjavuje Boh slovami žalmistu: „Ale ty ostávaš vždy ten istý a tvoje roky sú bez konca.“ Boh je teda večný a nemenný. Pretože v sebe obsahuje všetku existenciu, všetko bytie, všetko mimo neho je, ako by nebolo , tak píše prorok Izaiáš: „Všetky národy sú pred ním ako nič, za márnosť a prázdnotu ich pokladá.“ Tým sa vyjadruje skutočnosť, že okrem Boha nemá nikto pôvod sám v sebe, nemôže byť príčinou svojho existovania. Ak by všetko, čo existuje nebolo závislé od Boha, teda Boh by to nechcel, okamžite by sa prepadlo do ničoty. V porovnaním s Bohom je preto všetko „ničím.“ Sv. Bernard píše: „Čo je Boh? Bez neho nie je ničoho. A ako Boh nemôže byť sám bez seba, tak nemôže byť nič bez neho. V skutočnosti, že Boh je sám zo seba a v tom, že všetko okrem neho môže nebyť, neexistuje nevyhnutne, tkvie najpodstatnejší základ celého nášho nábožensko-mravného života. Boh je princípom bez princípu a zároveň princípom všetkého ostatného a preto všetko s absolútnou nevyhnutnosťou závisí na ňom. Čo platí o všetkých stvorených veciach, platí aj o človeku. Bez Boha by nijaký človek neexistoval, ak by ho Boh prestal aktívne udržiavať v bytí, okamžite by zanikol, ako je napísané: „Len čo odvrátiš svoju tvár, už sa trasú; odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu.“

Cirkev sa preto modlí vo svojom Kréde: „Verím v jedného...