Hoc bola takpovediac za rohom, ešte ju nevideli. No napriek vyhrážkam, obuškom, či vodným delám vystúpili, aby o sebe dali znať. A to práve pre ňu: pre slobodu. Slobodu zariadiť si životy podľa najvnútornejšieho presvedčenia, nie všadeprítomnej strany; slobodu prejaviť svoj názor, bez strachu o svoju budúcnosť, ktorú by mala v rukách strana. Slobodu hýbať sa bez toho, aby boli pod dozorom. Vtedy – 25. marca 1988 ich ešte rozmietli, už o pár mesiacov sloboda rozmietla ich. A to aj vďaka verejnému vystúpeniu veriacich na Sviečkovej manifestácii. Odvtedy prešlo 35 rokov. A z „ťažko vybojovanej a obeťami vykúpenej slobody“ sa slovami prezidentky Zuzany Čaputovej stáva „opäť ohrozená hodnota“. Akým oblúkom si krajina prešla? Téma pre „zvolávateľa“ Sviečkovej manifestácie Františka Mikloška.   „Za sviečkovou manifestáciou sme síce boli katolíci, ale už vtedy sme mysleli na celú spoločnosť. V jej programe boli nielen požiadavky náboženskej slobody, ale aj úplné dodržiavanie občianskych práv“, spomína niekdajší disident, či člen podzemnej cirkvi, neskôr politik VPN či KDH.   Za brutalitou zásahu vidí obavu vtedajšieho komunistického režimu z „prebudenej masy“. „Tým, že katolíci vtedy vyšli z gheta kostolov či pútnických miest do ulíc a požadovali už aj slobodu pre všetkých, a bola ich masa, režim podráždili až k takej brutalite, akej sme boli svedkami“, tvrdí Mikloško.   Zápas o slušnosť nemôže byť úspešný v izolácii   František Mikloško poukazuje už na historickú skúsenosť, ktorú potvrdila aj Sviečková manifestácia. „Zápas o slušnosť nemôže byť úspešný v izolácii“, tvrdí.   Ak za marcovými udalosťami z roku 1988 boli katolíci a bojovali aj za zvyšok spoločnosti, v roku 1946 to zas boli podľa neho predstavitelia Demokratickej strany, v roku 1968 „zabrali“ reformní komunisti, v roku 1989 občianska spoločnosť reprezentovaná nezávislámi intelektuálmi a ochranármi. „Vždy zaberie nikto iný, no pre hodnoty, ktoré nás presahujú, sa musíme spájať“, poukazuje na poučenie v historických míľnikoch slovenských dejín.   Predpokladom takýchto historických úspechov je podľa Františka Mikloška „otvorenosť pre stretávanie sa s nositeľmi iných názorov“.   Príkladom je podľa neho dokument, ktorým sa v roku 1987 tridsiatka intelektuálov z prostredia slovenského disentu ospravedlnila za neprávosti holokaustu v podobe židovských deportácií. „To tiež nevzniklo samo od seba“, rozpráva Mikloško. „Zoznámili sme sa na pôde Ústavu technickej kybernetiky SAV s Jarom Franekom, či Borisom Lazarom, ktorí boli židovského pôvodu. A oni upozornili, že Slováci sú poslednými, ktorí sa za holokaust neospravedlnili“.   „Opäť, títo ľudia upozornili, že by bolo potrené niečo urobiť. A znovu sme to urobili v spoločnosti ľudí dobrej vôle a osobností. Biskup Korec, Dominik Tatarka, Hana Ponická, Jozef Jablonický. Ale aj Vincent Hložník, Eugen Suchoň, kardiológ Hatiar“, ilustruje František Mikloško „modus operandi“ úspešných zápasov o slušnosť.   Slovensko – krajina, ktorá nedospela „Smer v čele prieskumov verejnej mienky, Európska Únia bez dôvery občanov a ľudia, ktorí tu chcú víťazstvo Ruska. Som z toho až v pomykove. Sú to prejavy nedospelosti národa. Raz chceme tak, inokedy zas inak“. František Mikloško zachytáva aj dejinný oblúk, ktorým krajina prešla za 35 rokov od Sviečkovej manifestácie.   „Jeden deň: Hosanna. Druhý: Ukrižuj ho! Kto osloví emocionálne, ten sa stavia do čela a môže vládnuť a určovať ďalšie smerovanie krajiny“, uvažuje expolitik. „Ale to hovorí o nás všetkých: tu chýba kriticky uvažujúca stredná vrstva spoločnosti“.   Politici: namiesto misie len volebný cyklus   Z verejného života a zo života ako takého sa podľa Františka Mikloška vytráca trpezlivosť, čo má svoje neblahé následky – politikou počnúc, najkonkrétnejším životom končiac.  ...