Veronika Frankovská v úvode diskusie uviedla, že v prvých dňoch po atentáte sa ľudia snažili zistiť, kto bol útočník. „Najčastejšie teórie sa zaoberali tým, na koho je napojený a či sú to médiá a opozícia. Tie dezinformácie, ktoré sa šírili, neboli podložené žiadnymi dôkazmi alebo sa ukázalo, že sú nepravdivé.“

Druhým výrazným motívom, ktorý sa podľa Frankovskej objavoval v inej časti spoločnosti, boli úvahy o tom, či sa atentát naozaj stal, alebo či išlo o pripravené divadlo.

V druhej časti diskusie bezpečnostný analytik Martin Kralovič vysvetlil, že údajný pokoj svedkov atentátu sa dá pripísať zamrznutiu a šoku. „Je to jedna z prirodzených ľudských reakcií na moment prekvapenia, na niečo, čo absolútne v tej sekunde nečakáte. Veľká časť tých ľudí, čo sa správali „pokojne“, lebo teda nemali nejaké viditeľné reakcie, boli civilní bežní ľudia, ktorí neprichádzajú do kontaktu so streľbou, s útokom, s krízovými situáciami. Inak už potom reagovali príslušníci policajného zboru a úradu pre ochranu ústavných činiteľov.“ Tie reakcie boli podľa neho úplne odôvodniteľné.

Ak by sme vychádzali z teórie, že to bolo celé predpripravené, tak si Kralovič nevie predstaviť, „akú odbornosť by títo účinkujúci museli mať, aké herecké výkony by tam museli podávať, aby to potom takto vyzeralo.“ Zvýraznil, že s postrelenou osobou Robertom Ficom prišlo od momentu streľby obrovské množstvo ľudí. „Išlo o odborníkov – lekárov, ochranku, políciu a podobne. To by museli byť desiatky a desiatky ľudí extrémne preškolených a vyškolených a pripravených, a nie je to v podmienkach Slovenska možné, že by niekto takého niečo pripravil a že by to ani jeden z tých ľudí nedal von.“

Diskusiu moderovala Veronika Jursová Prachárová.