Slovenská politika už akoby celkom rezignovala na spravovanie štátu. Namiesto riešenia bazálneho metabolizmu krajiny – teda rozpadávajúceho sa zdravotníctva, nefunkčného školstva či chýbajúcej a hlboko podfinancovanej infraštruktúry, vláda ponúka občanom iba donekonečna sa opakujúci kolovrátok zástupných tém, lacné cirkusové vystúpenia do seba zahľadených politikov a permanentné živenie strachu a neustále hrotenie okamžitých emócií.

Štát sa tak zmenil na fabriku na nepriateľov, kde sa namiesto reálnych výsledkov predávajú emócia, viralita a politika „na prvú signálnu“. No a azda jedným z najväčších terčov politickej nomenklatúry sa stávajú tí, ktorí celý tento aparát držia nad vodou – ľudia, ktorí poctivo pracujú a tvoria hodnoty. „Sme v studenej vojne s vlastnou krajinou – a ona s nami. Tí, čo skutočne tvoria a makajú, to robia nie vďaka, ale napriek vlastnému štátu.“ hovorí Imrich Kovaľ.

Podnikanie na Slovensku sa podľa neho zmenilo na festival ľudí tancujúcich na samej hrane prežitia alebo tých, ktorí zo štátu luxusne žijú. Na jednej strane vidíme absurdné likvidačné pokuty za chýbajúce mäkčene na pokladničných blokoch či chýbajúce klimatizácie v rozhorúčených nemocniciach, na strane druhej nemožno nevidieť až cynicko-bezohľadný papalášizmus, luxus a aroganciu moci.

Štát nevníma podnikateľov ako partnerov a živiteľov, ale ako podozrivých, ktorých treba neustále kontrolovať, šikanovať a žmýkať. Pokiaľ sa vládne prostredníctvom biznis modelu poháňaného nenávisťou, niet sa čo diviť, že najschopnejší ľudia balia firmy, odchádzajú za hranice a rezignujú na veci verejné, myslí si šéf firmy Merineo.

Keď viete, že zajtrajšok bude ťažký tak si dnešok chcete užiť. Politika sa tak stala únikom pred realitou a formou zábavy. Žijeme dobu "hrotu," teda hrotíme to, emócie, prežívanie. A rezignovali sme na riešenie bazálneho metabolizmu krajiny.

Vraciame sa k mentalite pánov a poddaných, ku generačne overeným modelom ešte z komunizmu, ale komunisti - na rozdiel od týchto tu, aspoň mali rozum a vedeli, že nemôžu naštvať. svojich poddaných, z ktorých žili, dodáva Kovaľ.

Podľa neho to však nie je primárne iba o samotnej politike, ale predovšetkým je to o našej neochote chcieť od štátu viac a verejne sa preto i angažovať. Preto je potrebná zmena objednávky, teda toho, čo od politiky my - ako občania, vlastne očakávame.

„Všetci riešia veľkú politiku, ale nikto neotvára novú objednávku od voličov. Vo svete nekonečných možností si generačne opakovane vyberáme vodcov so silnou rukou. Našou achilovkou je poddanská mentalita a potreba silnej ruky.“

Slovensko však nie je stratená krajina a nie je ani krajinou “beyond repair,” teda neopraviteľnou krajinou. Našou obrovskou devízou je naša až neuveriteľná schopnosť adaptability. Ide teraz o to, ako ju využijeme, prízvukuje Kovaľ a odkazuje, že práve teraz žijeme osudový zápas o budúcnosť tejto krajiny.

Počúvate Aktuality Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.