Richard Lintner je bývalý úspešný slovenský hokejista, majster sveta, ktorý má aj svoju televíznu show Citronáda. Richarda jednoducho poznajú nielen fanúšikovia hokeja. Sám o sebe tvrdí, že nie je extra veľkým fanúšikom áut, ale napriek tomu nám v každej odpovedi v rozhovore vyrozprával krásny príbeh. Moderátor Ďuro Sabo preto začal otázkou, na čo všetko má Richard svoj vodičský preukaz.

Na čo všetko? Ja mám na motorku do 50 kubických centimetrov a na auto. Nemám na traktor alebo na nákladné auto.

(pozn. editora: v súčasnosti možno na vodičské oprávnenie na vozidlá skupiny B šoférovať aj motocykle s automatickou prevodovkou s max. objemom motora 125 cm³ a s max. výkonom 11 kW)

Nikdy si nechcel šoférovať autobus alebo niečo podobne veľké?

Raz som na parkovisku jazdil na autobuse. To bolo v Rige na majstrovstvách sveta, keď sme čakali na chalanov.

Ty ako aktívny hokejista si povedal vodičovi autobusu “Požičaj mi to tu na parkovisku?”

Presne tak. Zopár chalanov už bolo v autobuse, tak som ich povozil okolo štadióna. Je to náročnejšie ako sa zdá, ale bavilo ma to. Len to malo jednu chybu. Vždy ma na vodičoch autobusov fascinovalo, ako sa za jazdy pozdravia, keď sa míňajú, ale na tom parkovisku som nemal koho pozdraviť. O túto príležitosť som prišiel.

Neviem koľko si mal rokov, keď si odišiel hrať hokej do USA. Kde si si vlastne robil vodičský preukaz? 

Ja som si robil vodičák v Trenčíne, ale ešte raz som si ho robil aj v Amerike. Boli sme štyria chalani z Európy, robili sme si papiere ako bežní americkí občania, ale musím povedať, že tá pani policajtka nám pri tých testoch pomáhala. Niektoré predpisy sú tam iné ako u nás a boli zhovievaví.

V NHL je starosť o hráčov na vysokej úrovni, hráč sa venuje len hokeju a o všetko ostatné sa stará klub. Je to aj pri kúpe auta?

Za tie roky sa to už asi zmenilo, ale klub sa o také veci nestará. Je to na hráčoch, že idú do nejakého showroomu. V rámci tímu sú chalani, ktorí sa o autá zaujímajú a tí svojim spoluhráčom pomôžu. Ale mne moje prvé "americké" auto pomohol kúpiť môj agent.

Kúpil si si nejaké “žihadlo” alebo bežné auto? 

Prvé auto, ktoré som mal v Amerike, bol Volkswagen Golf. Kúpil som si takého čierneho a príliš veľa ľudí tam na Golfoch nejazdilo. Zaujímavé je, že Ľubo Bartečko, ktorý bol na farme neďaleko, si kúpil tiež Golfa. Tak sme po Massachusetts jazdili my dvaja na golfíkoch.

Ty si spomenul prvé auto, koľko áut si za morom vystriedal?

Človek keď postupne mení tímy aj geograficky sa presúva, tak mení aj autá. Potom som mal Jeep, to sme boli v Milwaukee, tam bola zima. A ďalšie auto som mal zas Volkswagen, kúpil som si Passat kombi. Na mojich autách bolo evidentné, že som bol z Európy.

V čom si ako mladý šofér mal najväčšiu neistotu pri šoférovaní?

Ja som mal neistotu hlavne v tom, že keď som mal prvé auto, tak to auto dobre nebrzdilo. Ono malo taký problém, že keď som prvýkrát stlačil brzdu, tak ona prepadla a chytila sa až na druhýkrát. Keď som prišiel do servisu, tak ten chlapec v servise mi hovorí: „Akoby som vám to povedal pán Lintner. Vy ste neprišli do servisu o päť minút dvanásť, ale vy ste prišli o štvrť na jednu." Čudoval sa, že som bol ešte živý. Odvtedy si dávam pozor na to, aby auto, ktoré mám, bolo v čo najlepšom technickom stave.

V minulosti si bol určite manuál a teraz si manuál alebo automat?

Na toto mám výbornú príhodu. V Amerike po Passate som kupoval ďalšie auto, znova to bol VW, v New Yorku som si kúpil Volkswagen Jetta a kúpil som si ho ako manuál. To bolo asi jediné auto v celom New York City, ktoré jazdilo na manuál, hlavne v tých zápchach, ktoré tam boli. A myslím si, že toho predajcu, ktorý mi to auto predal, určite vyhlásili ako predajcu mesiaca,...