Španielska Ceuta čelí výraznému nárastu počtu prichádzajúcich migrantov. Na konci júla ich podľa údajov španielskej vlády dorazili za jediný deň desaťtisíce. Čo stojí za týmto náporom? Aké dezinformácie sa v súvislosti s migráciou šíria a aké môžu mať dôsledky? Téme sa venuje najnovšia epizóda podcastu Nezablúďme v bludoch, v ktorej sa moderátorka Veronika Jursová Prachárová rozprávala so šéfkou portálu Demagog.sk Veronikou Frankovskou a s novinárkou Janou Čavojskou.

V úvodnej rubrike Dezinformačný radar Veronika Frankovská upozornila na hoaxy, ktoré sa v poslednom období šírili v súvislosti so suchom. Podľa nich nemá ísť o následok klimatickej krízy, ale o geoinžinierstvo, chemtrails či dokonca pôsobenie zariadení podobných projektu HAARP. „V skutočnosti však ide o rádiolokátory SHMÚ, ktoré merajú dáta, ale rozhodne počasie neovplyvňujú,“ vysvetlila Frankovská.

Pri téme migrácie do Ceuty Frankovská zdôraznila, že je dôležité uvedomiť si jej geografické postavenie. Nejde o územie na európskom kontinente, ale o španielsku enklávu na severe Afriky obklopenú Marokom. „To znamená, že toto územie je síce súčasťou Európskej únie, ale nie je súčasťou Schengenu, čiže ktokoľvek sa tam dostane, musí ešte prejsť prísnou kontrolou na hraniciach Schengenu,“ uviedla. Diskutuje sa podľa nej aj o tom, koľko ľudí v Ceute naďalej zostáva. Frankovská však zdôraznila, že v čase nahrávania sa žiadny z ľudí, ktorí sa tam dostali na konci júla 2026, nedostal na európsku pevninu.

Za jeden z impulzov, ktoré spustili pohyb ľudí smerom do Ceuty, označila Frankovská videá šírené na sociálnych sieťach, najmä na TikToku a Instagrame. „Ľudia sa z nich dozvedali, že by mohli prísť do Ceuty a že by im to mohlo splniť ich sny,“ povedala.

V druhej časti podcastu novinárka Jana Čavojská upozornila, že meniaca sa realita môže viesť aj k potrebe nanovo premýšľať o tom, komu by mala patriť medzinárodná ochrana. Podľa nej stojí za diskusiu aj situácia ľudí, ktorí si v krajine, kde žijú, nedokážu zabezpečiť ani základné životné potreby.

„Ďalšou kategóriou sú klimatickí utečenci. Bola som v Senegale, kde rybárom stúpajúca hladina oceánu zaplavuje dediny a oni zostávajú bez možnosti bývania pri mori a prichádzajú o prácu. Keďže morská voda preniká aj do podzemných vôd, poľnohospodári nemajú také výnosy. Život sa tam stáva naozaj ťažkým a tí ľudia naozaj nemajú kam ísť. Teraz sa otvára otázka, či by aj takíto ľudia nemali mať právo na azyl,“ povedala Čavojská.

Čavojská zároveň spochybnila často opakovanú predstavu, že hlavným cieľom migrantov a utečencov je Európa. Podľa nej čísla medzinárodných organizácií z rôznych afrických krajín aj Blízkeho východu ukazujú, že veľká časť ľudí zostáva v susedných štátoch.

Ako príklad uviedla utečeneckú krízu v roku 2015, keď ľudia utekali najmä zo Sýrie. „Hovorilo sa, že idú do Európy, ale už nikto nepovedal, že v Turecku je 1,2 milióna utečencov. Bola to prvá krajina, ktorú mohli dosiahnuť, bola im kultúrne blízka a mnohí z nich nechceli ísť ďalej aj preto, že boli zvyknutí na svoj štýl života,“ dodala Čavojská.