„Keď poviete na fronte výraz sloboda, každý pod tým vidí krv, pot a utrpenie vojny. Vraciam sa domov ako prázdna schránka, no žiť sa musí, hoci vnútorne som stále na fronte pri svojich vojakoch.“ Filmárka Helena Hudáčeková, ktorá organizuje pomoc Ukrajine.

„Za našimi hranicami aj za našu slobodu zomierajú muži a ženy, ktorí sa krčia medzi blatom a trusom od myší! I teraz, v tejto chvíli, keď sa u nás politici spoza klávesnice posielú do (…) za miesto na tribúne pri spomienke na Nežnú revolúciu.

Zomierajú tam priatelia, ktorých poznáme po mene...aby aj obyvatelia Slovenska mohli s horúcim punčom v ruke 17. novembra hovoriť o tom, ako si ctia slobodu!“

Úryvok z postu na sociálnych sieťach, ktorý napísala filmárka Helena Hudáčeková.

A sú v ňom dva svety – jeden poznačený vojnou o prežitie, až fyzické, druhý o to politické.

„Počas dňa som komunikovala s našimi vojakmi o pekle, ktoré aktuálne majú na konkrétnej pozícii. Jeden mi poslal video spolubojovníka, ktorému útok amputoval obe nohy a počas toho ,ako sa ho snažili v jeho agónii previezť z pozície, ich zastavil ďalší útok.“ To je len pokračovanie statusu.

Tento opis to nie sú tiene vojny, ale vojna sama. A pozrieme sa na ňu s človekom, ktorý hovorí, že mu zmenila priority.

Scenáristka, producentka, filmárka a vo vojnových časoch najmä duša podpory pre 108. brigádu ukrajinskej domobrany. Helena Hudáčeková.

📌 V tomto rozhovore sa dozviete:

• Prečo sa po návrate z ukrajinského frontu zdajú bežné slovenské debaty a politické spory malicherné.
• Ako vyzerá každodenná realita v zákopoch, čakanie na útoky šahídov a nebezpečná jazda pod FPV drony.
• Prečo sa scenáristka a filmárka rozhodla stať ambasádorkou 108. brigády ukrajinskej domobrany.
• Ako ukrajinskí vojaci vnímajú slovenskú pomoc, politické vyhlásenia a návštevy v Moskve.
• Prečo nemôže Ukrajina odstúpiť ani centimeter územia a čo by znamenala ruská prítomnosť na našich hraniciach.