„Od tej chvíle je smrť súčasťou mojej reality. Najdôležitejšie je byť v tej chvíli zmierený so sebou, so všetkými svojimi chybami, omylmi a pádmi, a zároveň byť zmierený s druhými ľuďmi a nenosiť v sebe nenávisť.“

— František Mikloško

📌 V tomto rozhovore sa dozviete:

• Či si už vyjasnil postoje s Viliamom Karasom a či má KDH predsedu s autoritou.
• Prečo je prijatie smrti poslednou výzvou ľudskej slobody a ako osobná konfrontácia s chorobou mení rebríček hodnôt.
• Čo odhalil príbeh umierajúceho Dominika Tatarku o dôležitosti vnútorného zmierenia v hodine pravdy.
• Prečo zo slovenskej verejnej diskusie vymizli „proroci“ aj kritickí intelektuáli a akú úlohu v tom hrá konformizmus a závislosť od moci.
• Ako hodnotí aktuálnu politiku, pomoc Ukrajine, škandalóznu cestu do Moskvy, opozičný zmätok či českú diskusiu o „slovenskej ceste“.

Najväčšie zlo či najväčšie dobro? Aj takéto otázky vznikali pri fenoméne, akým je smrť. Sme v období, keď si pripomíname svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. A z ríše živých sme jediní, ktorí to robia – spomínajú tých, ktorí už nie sú medzi živými.

Prečo? A čo je vlastne smrť? Čo robí už len jej blízkosť s človekom?

„Považovať ju za najväčšie zlo, hoci nevieme, či náhodou nie je pre človeka najväčším dobrom?“ – tak uvažoval už antický Platón.

Seneca o nej hovoril ako o „najvyššej škole slobody“.

A Marcus Aurélius ako o „pripomienke pominuteľnosti všetkých mocnárov, cisárov a impérií“.

Sú aj takí, ktorí ju považujú za „najdôležitejší okamih v živote“ – to citujem Silva Krčméryho. A len letmý dotyk s jej hrozbou mení život na obdobie PRED a PO. A tiež mení vzťahy – robí ich vrúcnejšími.

„Od tej chvíle je smrť súčasťou mojej reality“ – túto vetu pred časom vyslovil aj František Mikloško.

Smrť – najväčšie zlo či naopak – najväčšie dobro? Kam nás zavedie tento paradox?