Mám také pocity, že čím som staršia, tým viac už nevyhľadávam nové priateľstvá resp. nechce sa mi už otvárať sa cudzím ľuďom, a tak sa asi aj viac chránime od nejakého možného ublíženia. Lenže vďaka tej mojej otvorenosti som tam, kde teraz som a mám pevné kamarátstva.

Premýšlam, že asi v určitej dobe sa dostaneš do bodu, kedy si povieš, že stačí, pretože aj tá tvoja energia už nie je taká roztrieštená a musíš dbať na svoju vibráciu a udržať si ju, preto treba byť extrémne ostražitý a už sa nepúšťať do vôd plných priateľstiev, ktoré sú nazačiatku plné radosti a potom ťa niečo sklame a ty páliš mosty a zas utekáš za ľuďmi, ktorých už poznáš roky, lebo ťa prijmu vždy a ty si ich tak zanedbávala, kvoli tým, ktorí si to nevážili. Asi prijde vždy moment, kedy si už povieš, že život je príliš krátky na drámy, ktoré vznikajú pri veľkom počte ľudí a radšej sa od toho celého vypneš, dáš si vaňu, nasypeš do nej očistnú soľ a zavoláš tým svojim ako ich ľúbiš a poďakuješ, že stoja pri tebe aj keď spravíš hlúposť, alebo spravíš super správnu vec. Je to jedno. Vždy budú tu, lebo je to už vybudované. Tak načo chceš viac?