Škriatok, trpaslík, piadimužík, pikulík, permoník či Laktibrada, všetky tieto mená označujú  démonické bytosti malého vzrastu, ktoré mali spoločné to, že sa s nimi ľudia mohli stretnúť  hlavne v podzemných priestoroch, hoci nie iba tam. Viera v ich existenciu vychádzala  z predstáv o skalných a horských duchoch. Škriatka si ľudia predstavovali ako človiečika  veľkého asi ako trojročné dieťa, avšak s tvárou starca s dlhou bielou bradou. Jeho  poznávacím znamením boli štyri prsty na rukách. Tieto bytosti mali ako hlavný cieľ života prácu. Opakom drobných postavičiek z podzemia  pomáhajúcim ľuďom bol Laktibrada, prefíkaný a zlomyseľný trpaslík, ktorý škodil ľuďom .  Premôcť sa ho dalo len tak, že sa podarilo privrznúť mu bradu.

Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila  najmä   v druhej   polovici   19.   storočia.  V tom   období sa   viacerí   vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania  zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch.  Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil  porozprávať o ňom ďalej,  ľudia  verili,  že všetky nadprirodzené  bytosti  naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý

Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Nahovorený úryvok: Piadimužík a jeho mladucha. IN: KOŠKOVÁ, Hana, Jana HRČKOVÁ-STANKOVIANSKA. Mara medvedia: povesti a legendy z Novohradu. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, c2007. ISBN 978-80-89208-71-5

Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja.