Vodník stelesňuje v ľudových rozprávaniach vodný živel. Máva mužskú podobu, často z neho kvapká voda, býva obrastený zelenými riasami, jazdí na sumcovi. Podľa predstáv ľudí nad hladinu vystupoval na poludnie a o polnoci, odpočíval na brehu, sušil sa, alebo si česal vlasy. Ľuďom stále škodil, najviac mlynárom, keď im zastavoval vodu na mlynské koleso, alebo rybárom. Tí si ich preto uctievali a prinášali im rôzne dary. Medzi ľuďmi si hľadal aj ženu, stiahol ju pod vodu a stala sa z nej jeho manželka.

Rusalky žijúce vo vode sa podobali vílam. Rozdiel bol v tom, že človek sa mohol víly dotknúť bez toho, aby jej ublížil, ale ak sa dotkol rusalky, zahynula, rozplynula sa. Verilo sa, že je z kvapiek vody alebo rosy, že sa zdržiava najmä pri vode. Na rusalku sa mohla premeniť duša ženy, ktorá sa utopila pred svadbou. Ľudia si ich predstavovali ako dievčatá s bledou pleťou, s modrými alebo sivými očami, vlasmi dlhými až po kolená. V nich bola ukrytá ich magická sila. Vlasy si museli prečesávať hrebeňom z rybej kosti a nesmeli ostať nikdy úplne suché. Vraj krásne spievali a práve svojím spevom lákali k sebe mužov, ktorí sa utopili. Pocestným dávali hádanky, ak ich neuhádli, ušteklili ich. 

Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila  najmä   v druhej   polovici   19.   storočia.  V tom   období sa   viacerí   vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania  zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch.  Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil  porozprávať o ňom ďalej,  ľudia  verili,  že všetky nadprirodzené  bytosti  naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý

Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Nahovorený úryvok: Na Masnáčke. IN: JÁNOŠ, Pavel, Soňa LAUROVÁ. Povesti a príbehy z Novohradu. Lučenec: Novohradské osvetové stredisko, 1999. ISBN 80-85155-13-3

Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja.