Vlkolak bol podľa predstáv ľudí živý človek s magickou schopnosťou premeniť sa na vlka. Mohol sa ním stať človek zrodený zo vzťahu ženy a upíra. Vlkolakom sa mohol stať aj človek narodený pri nove mesiaca, alebo mŕtvy, ktorého na cintorín priniesli nohami napred. Na  východnom Slovensku ľudia verili, že sa stačilo napiť vody z vlčej stopy. Kto sa raz stal vlkolakom, mohol sa premeniť hocikedy, najčastejšie však v období letného a zimného slnovratu. Patrí medzi bytosti, ktoré stoja na hranici medzi svetom ľudí a prírodných démonov. V podobe vlka alebo človeka s vlčou hlavou prepadával ľudí a zvieratá, trhal ich na kusy a dusil.
 

Poverové rozprávanie je významná a rozsiahla súčasť ľudovej prózy. Pozornosť vedcov si vyslúžila  najmä   v druhej   polovici   19.   storočia.  V tom   období sa   viacerí   vzdelanci a zberatelia folklóru začali sústrediť na duchovnú kultúru ľudu. Zozbierané rozprávania  zo všetkých regiónov Čiech, Moravy a Slovenska uverejňovali v časopisoch.  Ľudová viera pokladala kontakt s nadprirodzenými bytosťami za skutočný zážitok, ktorý si zaslúžil  porozprávať o ňom ďalej,  ľudia  verili,  že všetky nadprirodzené  bytosti  naozaj existujú. Poverové rozprávania teda v štruktúre ľudovej slovesnosti predstavovali akýsi ľudový horor, často podfarbený aj humorom. Ľudia si takéto príbehy rozprávali v čase oddychu, dobrý rozprávač musel byť v rozprávaní veľmi nadaný, musel mať bohatú fantáziu a aj umelecké cítenie, aby bol daný príbeh pre poslucháčov pútavý.

Odborný text: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Nahovorený úryvok: Bosoráci. In: KOŠKOVÁ, Hana, Alena WAGNEROVÁ. Poludnica z Čerepeša:  povesti a legendy z Novohradu. Martin: Matica slovenská, c2010. ISBN 978-80-7090-996-6

Nahovorila: Michaela Škodová, etnologička Novohradského múzea a galérie

Novohradské múzeum a galéria je kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja.