Dobrý deň, počúvate podcast venovaný všetkým pacientom so sclerosis multiplex a ich rodinným príslušníkom. Dnešný diel podcastu je venovaný téme „Keď emócie útočia. Podcast pre Vás spracovala klinická psychologička, Alena Bednárová.

Dobrý deň, prajem všetkým poslucháčom príjemný deň, volám sa Alena Bednárová, pracujem ako klinická psychologička, a dnes Vám priblížim tému, ktorá sa nevyhýba nikomu z nás, ktorá nás často pohlcuje a radi by sme nad ňou mali viac kontroly. Ide o emócie.

Gustáv JUNG, zakladateľ analytickej psychológie, opisuje emócie takto: „Emócia je tá vec, ktorá nás unáša a je nákazlivá.“ Každý človek sa naučil zvládať len tie situácie, s ktorými sa už stretol, ktoré sa zmestia do repertoáru jeho skúsenosti v kontakte s okolím aj so sebou samým. To že nestačí určitú situáciu len „nejako“ zvládnuť, je nám všetkým jasné. Dôležitá je aj forma zvládnutia, ktorá zodpovedá našej sebapredstave, nášmu sebavnímaniu, tomu, za čím si stojíme a začo sme ochotní niesť zodpovednosť.

Začnime pri pátraní po otázke, ako čo najlepšie zvládnuť naše každodenné emócie od samého počiatku. Ak sa dieťa nenaučí odporovať, vystaviť sa konfliktu, postaviť vlastný pocit a názor proti názoru rodičov, presadzovať v diskusii alebo hádke tento názorový stret, niekedy ho vyhrať a inokedy prehrať, tak toto dieťa buď úplne potlačí pocity frustrácie, odporu, zlosti, sklamania, alebo ich ani nevyvinie a nediferencuje. Problémom je, že my už nie sme deti, a musíme chtiac či nechtiac zvládať a riešiť každodenné ťažkosti života a naučiť sa pracovať aj s konfliktom, či vonkajším, alebo vnútorným, pretože sa zdá, že tá detská stratégia potlačenia alebo chýbanie, resp. ignorácie emócií sa nejaví ako dlhodobo výhodná pre náš organizmus.

V ambulancii mám denne ľudí, ktorí majú výrazné ťažkosti emócie vôbec pomenovať, alebo ich nejako hlbšie popísať. Poďme si teda posvietiť na to, prečo je s nimi toľko starostí.
Pocity – napríklad zloba, agresia, chuť sa pomstiť, závisť, žiarlivosť - to všetko sú emócie s normálnou signálnou funkciou, a samy osebe nie sú patologické. Práve naopak, ich absencia alebo potlačenie môžu byť nebezpečné, rovnako ako keby sme nevnímali strach alebo bolesť a nedokázali tak reagovať na hroziace nebezpečenstvo.

Čo sa však deje s nami, ako reagujeme na emočne vypäté situácie, resp. na vnútorný psychický konflikt? Kedy je lepšie spoľahnúť sa na racio, nechať prevážiť rozum, a kedy je vhodné dať emóciám priestor? Ktoré reakcie sú primerané a ktoré už hraničia s neurózou alebo inou dysreguláciou? ...Či zdravý, alebo chorý človek, sme tvorení Jednotou tela a mysle, čiže akékoľvek rozdelenie na telesnú a duševnú zložku a ďalej na rozum a cit sú umelé, pretože vo všetkých situáciách a v každej molekule nášho ja sme jedným organizmom, 1 celistvým organizmom. Aj v zdraví aj v ochorení máme nejakú náladu, nejakú životnú, pracovnú, sociálnu situáciu a nejaký telesný a emočný stav.

Telo reaguje na rôzne záťažové situácie ešte skôr a rýchlejšie, spontánnejšie ako duša, reaguje práve napätím a uvoľnením, odpovedá, nesie známky preťaženia, utrpenia, krváca, plače, volá o pomoc alebo rezignuje, ale jedným slovom – komunikuje. A my mu musíme načúvať. Ak by bolo naše prežívanie len výrazne citové, emočné, bez dostatočného racionálneho filtra, oveľa intenzívnejšie by sme vnímali všetky impulzy, ktoré by sa nám diali, spolucítili by sme s každým všetky záchvevy jeho emócií, rúcali sa pod nimi, prežívali rôzne drámy a ťažko ohraničovali štruktúru poriadku a hierarchie u nás samých aj okolo nás, čo by viedlo k chaosu a totálnemu zmätku.

Na druhej strane náš rozum nás upozorňuje, že je potrebné na situáciu reagovať správaním, v ktorom sa musíme naučiť monitorovať, čo sa v nás deje: telesne, emočne aj myšlienkovo a všetky tieto vnemy integrovať, vnútorne prežiť, spracovať a kognitívne aj intuitívne čo najvhodnejšie reagovať.

Každé telesné prežívanie vedie k...