Pred 2 rokmi som začala spontánne písať – klásť na papier moje   myšlienky, moje vnútorné výpovede. To, čo ma postretne. To, čo mi   prebehne mysľou. To, na čo si spomínam.
To, čo mi život pripraví a čo mi ponúkne, aby som prežila, aby som si   vychutnala, aby som sa popasovala. Ľudí, ktorých mám okolo seba,  ktorých  stretávam, ktorí už odišli, ktorí v ňom sú a robia ho tak  nádherným a  nenapodobiteľným.
Ja žijem svoj život a píšem o ňom. Prečo to robím?
Môj vnútorný „pohon“ ma ženie a prebúdza vo mne impulzy, aby som veci,   čo pozorujem, situácie, čo zažívam, teórie, čo používam v praxi,   podávala ďalej.
Niekomu pre inšpiráciu, inému pre porovnanie, niekomu pre zdieľanie, či pre potešenie.
Pre hľadanie inej cesty, pre povzbudenie, alebo len tak – pre mávnutie rukou s krátkou poznámkou: „veď ja to poznám“.
Verte, či nie, mne to jednoducho robí dobre...hreje ma pri srdci a to teplo je obohacujúce.
Nakuknite do mojich myšlienok, mojich príbehov, môjho srdca, teraz už v podobe audio nahrávky.

Moje písačky nájdete na www.anickahribikova.sk.

Keď som písala príbeh o tom, ako som sa stále motala v pätách za mojou  prastarkou, dostala som otázku od mojej sestry:„Prečo sa hrabeš stále v  minulosti? Ja si tieto veci nepamätám. Že si to vôbec pamätáš?“ Naozaj  sa zaoberám minulosťou, aby som mnohé pochopila a mnohé sa naučila. Lebo  dostanem odpovede na otázky, ktoré ani neviem, že potrebujem vyriešiť,  aby som sa posunula ďalej vo svojom živote.