Chudobní vedia, že potrebujú vykúpenie.

To  znie celkom logicky. Chudobní ľudia sú odkázaní na pomoc iných. Ich  situácia je takmer neustála potreba pomoci zvonka. Samozrejme otázka:  „Koho pokladáme za chudobného?“ by bola zodpovedaná veľmi rozmanito.  Vlastne ani ju nepotrebujeme teraz riešiť. Verím, že Pán Ježiš nemyslel  na situáciu materiálnej chudoby, keď vyslovil túto prvú vetu jeho „Kázne  na hore“. Preto by sme sa asi nemali pozerať v prvom rade na sociálnu  úroveň, výšku príjmu, zabezpečenie atď. Verím, že Pán Ježiš myslel na  postoj srdca človeka, postoj duchovnej chudoby. V evanjelickom preklade  Biblie nájdeme pri tomto verši poznámku: „ponížení, ktorí uznávajú svoju  úbohosť pred Bohom“.

Takýto  ľudia vedia, že potrebujú vykúpenie, Spasiteľa, záchranu, odpustenie,  milosť... A táto potreba je v ich živote obrovská. Pre nich to nie je  len teológia, teória, či poznanie doktríny o spasení v Kristovi  (soteriológia). Pre nich je to zúfalá, osobná, bytostná potreba. To ich  vedie ku Bohu Otcovi skrze Krista, skrze Jeho obeť na kríži. Doslova ich  to znovu a znovu vedie k prijímaniu milosti a uvedomeniu si  skutočnosti, že všetko je Božia milosť.

http://proroctvo.blogspot.com/2011/01/i-chudobni-duchom.html