Albert Marenčin nám ponúka vhľad do svojho vnútorného bytia cez postavu otca. Otec bol pre neho nielen vzorom, ale aj postavou, ktorá ho viedla bez ohľadu na to, či bol alebo nebol prítomný. Po smrti otca mal sen. V ňom má otec s amputovanou nohou zdravú nohu a svižne vystupuje po železničnom svahu. Tam je cesta, pomyselná koľaj, na ktorú ho sprevádza, ukazuje mu cestu, idúcu ďalej. Radil mu počas života a sprevádza ho aj po smrti. Otec poznamenal jeho myslenie a cítenie nielen keď bol malým chlapcom, ale aj keď sa sám stal otcom a neopúšťal ho na celej jeho ceste životom. Sprievodné slovo: Tereza Siman