„Je to poplach? Nie je to poplach?„…a čo nám hrozí? reláciou sprevádza Peter Zajac-Vanka, predseda Spolku národohospodárov Slovenska… Je to poplach? Nie je to poplach? Kedysi na vojenskej službe sme odhadovali pri každom ostrom bojovom poplachu, či je cvičný, alebo sa ozaj už niečo udialo…ale i tak sme mali srdcia v hrdle a zadok stiahnutý že by ihlu, špendlík nezapichol… Dnes na poplach bijú každodenné stovky článkov, v drvivej väčšine alarm vyvolávajú ľudsko-právne a environmentálno-politické argumenty…ale ľud slovenský je pokojný…“my sa máme predsa najlepšie ako sme sa doteraz mali“ a to vám povie aj ten bezdomovec na lavičke na Hlavnej stanici, pijúci už ráno čúčo, rovnako ako šedivá boľavá dôchodkyňa celý deň od šiestej čakajúca u obvodného lekára…všetci čítajú noviny „hlavného prúdu“, Čaputovú, Šefčoviča, Pellegriniho, Matoviča… Marec 2019: Nemecko a Euroúnia sú v alarme, Slovensko je v pohode, i keď sme najotvorenejšou ekonomikou Európy…pod povrchom jemne polpercentnej konjunktúry vrie dlho potlačovaný gejzír ťažkej finančnej a hospodárskej krízy Eurozóny, ale asi aj USA a všetci pokrikujú najmä na Čínu, že „klesla zas iba na 6 percent rastu“… Niet kam investovať, kapitál stratil ziskotvornú silu…po svete sú státisícky zle rozhodených investícií a „toxické“ peniaze v akciách a úveroch už tvoria hrubú vrstvu globálnej ekonomiky. Všetci sú zadĺžení…Američania tlačia svoje zbrane a teda inkasujú z nich peniaze do každej krajiny, ktorá nie je pod vplyvom Ruska. Rusko je dnes kapitalistickou veľmocou a zbrojenie mu pomáha k rastu, i keď na úkor sociálnej oblasti. Svet sa nebezpečne blíži ku dňu „D“, keď nejaký šialený kapitán alebo minister vojny spustí paľbu na pobaltských hraniciach …ale my na Slovensku hráme a tancujeme svoje slovenské tango, hľadáme rozdiel medzi kandidátom Šefčovičom a kandidátom Čaputová, mienime sa rozvádzať v politickej koalícii a to čo najskôr, horlíme za šetrenie plastami v hypermarketoch a jeme dovozové šlichty…tak ako v júni 1944, keď slovenské tango a vína z malokarpatských svahov tak večer chutili pri cigánskej pečienke a lietadlá amerických bojových perutí sa ešte len bombami zásobovali na zničenie nepriateľskej rafinérie kdesi tam on thebanksofDanubev „CentralEurope“…na druhý deň, 16.júna 1944, bola bolesť, šok, otras, žiaľ, pocit zrady, nepredstaviteľné, ak bombardujú hlavné mesto slobodného a samostatného Slovenského štátu …prečo majú Slováci pocit zrady až po zrade? Prečo nepočúvajú varovania svojich starešinov? Prečo sú ich politici tak zaslepení, že kým nepríde agresia, kým im nezoberú republiku, dejiny, národné hospodárstvo,, kým im nerozoberú ženy, dovtedy sa stále hrá slovenské tango… Nik nezvoní, nik nebubnuje, nik nekričí Alarm, teda „do zbrane“…aké typické pre dejiny Slovákov …naše štátne útvary zanikajú v tichu, keď už všetci vidia búrkové mraky a počujú hromy, ale u nás nik nekričal, možno s výnimkou štúrovcov v meruôsomom roku – teda 1848… Prečo? …a čo nám hrozí tentoraz?