Boli to pre mňa krásne dni, keď ma môj „milovaný kráľ“ brával so sebou na rybačku. Tak rada som mala vidiek, kvety, vtáky! Niekedy som sa pokúšala chytať ryby na moju udičku, ale radšej som sedávala sama na zakvitnutej pažiti. Vtedy bývali moje myšlienky veľmi hlboké a hoci som nevedela, čo je to rozjímanie, moja duša sa ponárala do ozajstnej rozjímavej modlitby... Počúvala som vzdialené zvuky... Tichý šum vetra, ba aj neurčitá vojenská hudba, ktorej tóny doliehali až ku mne, napĺňali moje srdce príjemnou zádumčivosťou... Zem sa mi zdala vyhnanstvom a snívala som o nebi. sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša