Cesta Williama z Rubrucku do Mongolska

V jednom z posledných podcastov som sľúbila, že sa vrátim k tak trochu zabudnutému stredovekému cestovateľovi - misionárovi, ktorý sa vybral do Orientu ešte pred slávnymi cestovateľmi akými boli Marco Polo alebo Odoric z Pordenone - k Williamovi z Rubrucku. William bol flámsky mních - františkán, ktorý v roku 1253 a 1254 podnikol z poverenia francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. misijnú cestu k veľkému mongolskému chánovi Möngkemu. Po návrate napísal pre francúzskeho kráľa správu, v ktorej podrobne opísal svoje zážitky a pozorovania.

Iluminovaná iniciála z rukopisnej kópie Itinerária od brata Viliama z Rubrucku zo začiatku 14. storočia. Horná časť zobrazuje Williama z Rubrucku a jeho spoločníka na cestách s francúzskym kráľom Ľudovítom IX. Bratia buď prijímajú poverenie od francúzskeho kráľa alebo predkladajú svoju správu. Dolná časť zobrazuje dvoch františkánskych bratov na ich ceste.

William sa vybral na cestu na dvor mongolského chána dlhú 9 tisíc kilometrov, v roku 1453 ako tridsaťosem ročný. Nešiel úplne do neznáma, už pred ním časť tejto cesty absolvoval uhorský dominikán brat Julián, ktorý sa v rokoch 1237 a 1238 vybral hľadať starých Maďarov do východných krajín a dorazil niekde k rieke Volge. Správa o Juliánovej ceste do krajiny Tatárov sa zachovala a vydali sme ju v slovenskom preklade vo Vydavateľstve RAK v roku 2008 v knihe Tatársky vpád. Knižka je síce už roky vypredaná, ale kto by si chcel prečítať tieto úžasné pramene z obdobia tatárskeho vpádu, určite ju nájde vo verejnej knižnici.

Hoci bol William na cestu lepšie pripravený ako jeho predchodcovia, aj tak sa nevyhol zime, hladu a nepohodliu. Zaujímavosťou je, že časť pochodu absolvoval jeho sprievod s vozmi, ktoré ťahali voly. Oni sami cestovali na koňoch v sedle. Williamovi totiž poradili, aby si najal vozy, na ktorých Rusi vozia kožušiny, lebo nebude musieť každý večer skladať a každé ráno nakladať batožinu a okrem toho je vraj lepšie cestovať pomaly. „Počúvol som tú neblahú radu a cestoval som k Sartachovi dva mesiace, hoci na koni sa tam dalo dôjsť za mesiac,“ povzdychol si dodatočne William. Dlhé týždne spali iba pod svojimi vozmi alebo holým nebom.

Za riekou Volgou pokračovala Williamova skupina po trase, ktorú opísal iný ich predchodca, taliansky františkán Giovanni da Pian del Carpine, ktorý sa dostal až na dvor veľkého chána do Karakorumu, hlavného mesta Mongolov, teda na miesto, kam smeroval aj William.

V sprievode Williama z Rubrucku sa okrem iných nachádzal aj sprievodca menom Gosset a tlmočník, ktorý bol vo Williamovej správe uvedený ako Homo Dei, čo znamená „Boží muž“, pravdepodobne nejaký arabský abdullah, „Boží služobník“. Úplne Boží človek to nebol, ako sa ešte dozvieme z Williamovej správy.

Do Karakorumu dorazila naša skupinka koncom decembra roku 1453 a 4. januára 1454 im chán poskytol audienciu. William opísal veľkého chána Mangu (volal sa Möngke a vládol v rokoch 1251 - 1259) ako "muža prostrednej výšky s placatým nosom, asi 45 ročného". Viac ako chán ho zaujala chánova dcéra "vysoké nepekné dievča menom Čerina", o ktorej sa hovorilo, že je milenkou celého dvora. Chán prijal Williama vo svojom nádhernom stane, ktorého steny boli potiahnuté zlatohlavom. Zlatohlav bol zlatom vyšívaný brokát, jedna z najvzácnejších látok stredoveku. Chán bol oblečený v odeve z lesklej škvrnitej kožušiny pripomínajúcej tuleniu srsť.

Zo slávnostnej audiencie sa ale rýchlo stala fraška. Williamov tlmočník sa totiž namol opil ryžovým vínom a jeho slová prestali dávať zmysel. Alkohol bol na mongolskom panovníckom dvore asi dosť veľký problém, pretože Williamov predchodca, spomínaný Giovanni da Pian del Carpine, čelil osem rokov pred Williamom tým istým komplikáciám. Giovanni prišiel do Karakorumu v čase chánovej korunovácie, takže alkohol tiekol prúdom. Podľa jeho slov začali na poľudnie všetci dvorania popíjať kumys, ktorého skonzumovali neuveriteľné množstvo. Giovanni a jeho druhovia tento nápoj zo skvaseného kobylieho mlieka odmietli a tak im namiesto toho ponúkli medovinu, Tú pili dovtedy, kým im neprišlo zle.

Giovanni opísal v súvislosti s alkoholom ním aj jednu dvorskú atrakciu. V Karakorume v tom čase pobýval franský zlatník, ktorý padol do zajatia v Belehrade a na chánovom dvore bol v postavení otroka. Pre svojho pána vyrobil kovovú fontánu v podobe stromu, z ktorého viseli strieborné listy a plody. Na strome sa nachádzal mechanický anjelik s trúbkou, ktorý vedel zatrúbiť. K stromu boli pripojené trubky, z ktorých vytekali rôzne alkoholické nápoje: víno, kumys, medovina a ryžové víno, čo chánovi dvorania hojne využívali.

Strieborná fontána z Karakorumu

Ale späť k Williamovi z Rubruku, ktorý bol odkázaný na tlmočenie spitým tlmočníkom. William chcel chána požiadať o povolenie, aby mohol v tatárskom tábore prezimovať, ale v tom momente už bol okrem tlmočníka naliaty aj veľký chán. Takže William a jeho druhovia žiadosť nedokázali predniesť a hrozilo, že budú musieť opustiť Karakorum uprostred zimy. Našťastie, povolenie nakoniec dostali dodatočne a v chánovom tábore zostali až do 10. júla 1254, kedy sa skupina vydala na dlhú cestu domov.

Williamova správa pre francúzskeho kráľa, ktorú spísal po návrate, poskytla rozsiahly opis mestských hradieb, trhovísk a chrámov a samostatných priestorov pre moslimských a čínskych remeselníkov uprostred prekvapivo kozmopolitného obyvateľstva Karakorumu.

Williamov opis putovania na dvor veľkého chána je jedným z majstrovských diel stredovekej cestopisnej literatúry. Nikdy však nedosiahol popularitu knihy Marca Pola, hoci ho kvalitou svojej literárnej práce ďaleko predstihol. Bol oveľa racionálnejší, vzdelanejší a kritickejší, takže narozdiel od Marca Pola nepredkladal vyslovené fantázie a bájky ako realitu. Bol veľmi jazykovo zdatný a všímal si lingvistické rozdiely a zhody jednotlivých jazykov. Dielo Williama z Rubrucku na istý čas upadlo do zabudnutia, ale vďaka historikom znovu ožilo. Dnes si ho slovenský čitateľ môže prečítať v českom preklade v knihe Putování k Mongolům.

(D. D.)

Zdroje:

Marsina, Richard - Marek, Miloš. Tatársky vpád. Budmerice: Vydavateľstvo RAK 2008

PUTOVÁNÍ K MONGOLŮM: CESTA JANA DE PLANO CARPINIHO KE DVORU KUJUK—CHÁNA, CESTA VILÉMA Z RUBRUKU KE DVORU MANGU-CHÁNA
RUY GONZALESE DE CLAVIJO POSELSTVO K TAMERLÁNOVI
Praha 1964 Státní nakladatelství krásné literatury a umění