Príbehy z Archívu apoštolskej penitenciárie

Po dlhom čase sa dnes chcem vrátiť k príbehom z Archívu apoštolskej penitenciárie a z knihy Philippa Tamburiniho Svätci a hriešnici. Predchádzajúce časti nájdete v podpulťáckych článkoch, v nich som sa venovala celibátu, respektíve jeho porušovaniu, sexualite v stredovekých kláštoroch, problematike intersexuálnych ľudí v stredoveku, možnosti zmeny pohlavia v stredoveku ako aj potratom a zabitiam novorodenca ako únikovej cesty z neriešiteľnej situácie.

Stredoveká spoločnosť bola v pohľade na sexualitu veľmi striktná: sex bol legitímny iba vtedy, ak sa odohrával vo sviatostnom manželstve, smeroval k plodeniu detí a nebol príliš spojený s vášňou. Čo, samozrejme, nebolo realizovateľné a spoločnosť sa s tým usilovala vyrovnať. Na jednej strane predstavoval akýkoľvek nedovolený mimomanželský vzťah ohrozenie života, na druhej strane ho spoločnosť ticho tolerovala. Záležalo, pochopiteľne, od toho, k akej spoločenskej vrstve "previnilci" patrili. Kým na kráľovskom dvore a medzi aristokratmi boli konkubíny, teda milenky, mocných mužov, úplne bežné a v mestách fungovali verejné domy, v iných prostrediach riskovali ľudia život, zdravie alebo svoje miesto v komunite.

Smrť ako legitímny trest za neveru

Najohrozenejšie boli v každom prípade ženy a dievčatá. Počet žien, ktoré v stredovekej patriarchálnej spoločnosti prišli o život kvôli svojej sexualite, bol enormný. Ženy často odhalenie nedovolenej lásky neprežili, zomierali rukou manžela, snúbenca, ale aj vlastnej rodiny (bratov, otca), prípadne na základe súdneho rozsudku. Ak išlo o dievča z nižších spoločenských vrstiev, často zasiahla aj rodina mladého muža, ktorá nechala dievča odstrániť, aby sa nebodaj ich potomok neoženil z lásky a bez súhlasu otca.

Zabitie nevernej manželky bolo v stredovekom Uhorskom kráľovstve akceptovaným trestom, na ktorý mal manžel plné právo. V roku 1376 zavraždil Imrich z Michaloviec svoju manželku Katarínu, ktorá sa podľa neho dopustila cudzoložstva. Sám sa dostavil pred Leleský konvent, kde urobil vyhlásenie, že manželku zabil vlastnoručne, aby v budúcnosti nemohli niekoho obviniť z jej vraždy, vyhlásil, že nikto iný na jej zabití nemal podiel. Príbuzní zavraždenej ženy viedli proti vrahovi súd, ale v roku 1379 kráľ Ľudovít I. rozhodol, aby sa obe strany zmierili prostredníctvom zmierovacích sudcov. Ak by sa nepodarilo dosiahnuť zmier, mal Imrich z Michaloviec so svojím bratom a s ďalšími svedkami zložiť prísahu o tom, že jeho manželka bola skutočne cudzoložnica, a tým mal byť prípad definitívne prípad uzavretý. Keď sa o niekoľko desiatok rokov neskôr, v roku 1419, potomkovia zavraždenej Kataríny znovu domáhali majetkového podielu, zamietol Ľudovítov nástupca, kráľ Žigmund, ich nároky, lebo „Katarína opovrhnúc manželským lôžkom, nehanbila sa spáchať zločin nevery, a tak sa stala nehodnou úcty pochádzajúcej od jej manžela aj všetkých práv, ktoré by jej prislúchali z jeho majetku, a smrť si zaslúžila“. Za neveru zaplatila životom o niekoľko desaťročí neskôr aj manželka mlynára zo Sedmohradska, ktorý ju pre cudzoložstvo so sedmohradským kanonikom zavraždil. Ako dopadol kanonik, nevieme.

S právom zabiť nevernú manželku sa stretávame v celej Európe. Mužov za vraždu manželky žiadny trest nečakal, iba v prípade, ak išlo o klerikov, potrebovali kvôli výkonu svojho povolania absolúciu a dišpenz v Ríme. Filippo Tamburini uvádza dva takéto prípady. Jeden sa odohral v roku 1497 na ostrove Madeira. Ženatý klerik (v prípade nižších svätení sa klerici mohli ženiť) pristihol svoju mladú manželku Francescu pri nevere s akýmsi florentským obchodníkom. Žene sa podarilo ujsť do kostola sv. Šebastiána, kde hľadala azyl. Podvedený muž ale nemienil od pomsty ustúpiť, spolu so spoločníkmi v noci vylomili dvere kostola, kde manželka aj so spoločníčkou, dievčaťom menom Katarína, spala. Klerik zabil najskôr Katarínu mysliac si, že je to jeho žena a potom aj Francescu. Ako uviedol v žiadosti, k prvej vražde došlo omylom a k druhej z dôvodu ochrany vlastnej cti (zelo proprii honoris fecit) v súlade so zákonmi krajiny. Previnilec v tomto prípade ľutoval vraždu nevinného dievčaťa a porušenie azylového práva, nie zabitie vlastnej manželky, ktoré považoval za spravodlivé. Po bohatom odškodnení kostola, kde sa klerik dopustil narušenia posvätného miesta preliatím krvi, dostal aj so svojimi komplicmi rozhrešenie, o ktoré žiadal.

Druhý Tamburiniho prípad je mladší, pochádza z roku 1559. Brat Melchiorre di Villa Gomez, dominikánsky rehoľník žijúci v provincii Peru, keď sa pred sedemnástimi rokmi dozvedel, že ho jeho manželka podvádza, v hneve ju zabil a potom, v duchu pokánia, vstúpil do uvedeného rádu, kde zložil sľuby. Za svoj skutok sa kajal a keďže túžil získať spásu pre dušu svojej zabitej manželky, žiadal o prijatie do kňazského stavu. Ako argument uviedol, že – ako hovorí sv. Ambróz – verejné pokánie uskutočnené vstupom do rehoľného rádu sa rovná krstu a zotiera každý hriech, zaslúži si preto absolúciu, aby mohol byť vysvätený za kňaza.

Čo hrozilo záletným mužom?

Z uvedených prípadov vyplýva, že pre ženu bola nevera jednoznačne nesmierne nebezpečné podujatie, ktoré sa často končilo jej smrťou. Pre záletných mužov to ale tiež prinášalo isté riziko. Niekedy museli unikať pred pomstou podvedeného manžela alebo rodinou dievčaťa, ktorá tým utrpela ujmu na cti. Opäť v tomto veľkú rolu hralo postavenie previnilca. Tí bezvýznamnejší a chudobnejší, prípadne duchovní, ktorí tým navyše porušili sľub čistoty často, končili zmrzačením: príbuzní ženy takúto urážku na cti sami vyriešili vykastrovaním vinníka prípadne nejakým iným zásahom na jeho tele, napríklad mu odrezali nos. Životom však platili najmä ženy. S týmito prípadmi sa v Archíve apoštolskej peniteciárie stretávame pomerne často. Jeden takýto srdcervúci príbeh sa odohral niekde na území dnešného Slovenska (v registri sa uvádza Ostrihomská diecéza bez uvedenia konkrétnej lokality, a aj meno žiadateľa ukazuje, že išlo o príbeh z našich končín). Rozhrešenie od zločinu zabitia ženy (a reatu homicidii mulieris) žiadal v tomto prípade kňaz Pavol Kraluš, ktorý udržiaval milostný vzťah s vydatou ženou. Manžel ich pristihol priamo pri čine a kňaz si ledva zachránil život útekom. Žena bola manželom, jeho rodičmi, priateľmi a príbuznými zajatá a odovzdali ju svetskej spravodlivosti, ktorá nad ňou vykonala rozsudok smrti sťatím. Podobný prípad sa odohral v Záhrebskej diecéze, milostné dobrodružstvo sa pre kňaza Tomáša skončilo útekom do akéhosi hrádku, kde si zachránil život, ale ženu utopili. Zatiaľ čo kňaz Mikuláš Kraluš alebo kňaz Tomáš mohli s nešťastnými ženami skutočne prežiť milostný román, iný kňaz, farár z Turan, tiež z Ostrihomskej diecézy bol vyslovený záletník, ktorý mal pomer hneď s dvomi ženami a dokonca sestrami. Jedna z nich otehotnela a farár jej dopomohol k potratu. Okrem povinnosti žiadať rozhrešenie v Ríme, ho žiadny iný trest nepostihol.

Trest v podobe "francúzskej" choroby

Reformné hnutia, ktoré sa objavili v 15. a najmä v 16. storočí (iniciované Jánom Husom, Martinom Lutherom, Jánom Kalvínom a ď.) boli reakciou na morálny úpadok katolíckej cirkvi v tomto období. Odrazom tohto úpadku sú aj mnohé zápisy v registroch pápežskej penitenciárie. Od 16. storočia sa v súvislosti s kňazmi a rehoľníkmi objavuje nový fenomén: syfilis. Poďme sa na niekoľko takých prípadov zhromaždených v Tamburiniho knihe pozrieť.

V roku 1516 kňaz Jakub z Lutychu, ktorého trápili nielen problémy staroby, ale aj hanebná a nevyliečiteľná choroba žiadal v penitenciárii povolenie držať si v dome slúžku, ktorá síce bola jeho konkubínou a porodila mu niekoľko detí, ale v súčasnosti bola jedinou osobou, pred ktorou sa nehanbil odhaliť svoju chorobu a ako aj jedinou osobou, ktorá bola ochotná sa o neho postarať. Kňaz sa odvolával na to, že už sedem rokov nemal pohlavný styk ani s ňou, ani s inými ženami, takže slúžka mu bude poskytovať iba "dovolené a počestné služby" (servitiis licitis et honestis).

Muž postihnutý syfilisom, drevoryt pripisovaný Albrechtovi Dürerovi

Ďalšie dva prípady z roku 1522 sa dotýkajú dokonca rehoľníkov. Mních zo sicílskeho mesta Mazara del Vallo sa sťažoval, že trpí na ťažké choroby, predovšetkým na syfilis (morbus bubonicus gallicus: francúzsku vredovú chorobu), preto žiadal, aby mohol odísť z kláštora žiť domov k svojej rodine, ale pri tom zostať mníchom. Aby lepšie zdôvodnil svoju žiadosť uviedol, že musí podporovať nevydaté chudobné netere a pomôcť splatiť výkupné, ktoré piráti požadovali za oslobodenie jeho švagra.

Podobnú žiadosť predložil dominikán z kláštora v Palerme. Aj jeho trápili ťažké nevyliečiteľné choroby, najmä choroba rozpadu kože (signanter morbus scorciatus), čo bol ďalší názov pre syfilis, a nebol preto schopný znášať prísnosť svojej rehole. Takže žiadal, aby mohol žiť so svojou rodinou pri zachovaní svojho rehoľného statusu a s právom užívať beneficium kaplána, aby mal prostriedky na živobytie.

Iný mních, tentoraz zo španielskeho kláštora vo Valladolid žiadal v roku 1516 v pápežskej penitenciárii povolenie požívať mäso, vajcia aj mlieko v čase pôstu, pretože mu to pomáha na jeho ťažkú "vredovú" čiže francúzsku chorobu. Keďže žiadosť adresoval svojmu bratovi, prokurátorovi Penitenciárie, nie je prekvapením, že dišpenz dostal.

Daniela Dvořáková